Once upon a time...

...aj takto by mohol začať náš príbeh pretože som svoju lásku našla stovky kilometrov za hranicami. Na tom by nebolo ešte nič zvláštne, keby nebol z rovnakého mini mesta ako ja Niekedy sa samej seba pýtam, či to bol osud alebo len obyčajná náhoda...akokoľvek boli sme v správny čas na správnom mieste

Pred niekoľkými rokmi, ešte počas strednej školy, som si bola cez leto privyrobit na Cypre. 6 dní v týždni makačka po neskutočnej horúčave, žiadna sláva ! Ale veď nám bolo povedané, že budeme mať dovolenku zdarma Jeden voľný deň v týždni sme so spolužiačkou trávili ako inak - na pláži. A tu sa všetko začalo. Z piesku sme si z nudy postavili Bratislavský hrad. Zrazu pri nás stáli 2 Slováci. Najväčší šok pre mňa bol, že boli z toho istého mesta ako my a nikdy v živote sme sa nevideli. Asi to tak malo všetko byť. Nebyť mojej ,,dovolenky,, , v pieskovisku s Bratislavským hradom by o mňa nezakopol asi nikto a tak sa začali naše spoločné večerné prechádzky, potom prechádzky vo dvoch ... a bum ! po krásných 6 rokoch sa nám narodil synček. Na Slovensku pochopiteľne. Dnes je síce ešte len dvojročný, ale keď bude starší, raz sa spolu všetci traja vyberieme za naše hranice tam, kde sa začal náš príbeh a spolu si všetci traja postavíme Bratislavský hrad

Jeej, normalne som sa zasnivala pri citani Vasich krasnych prispevkov Uvedomila som si, ake su rozne, asi ako sam zivot... Ale vsetky maju nieco spolocne - cestu. Cestu za laskou, za stastim, za splnenim svojich snov. A vsetci vieme, ze vo dvojici to ide vsetko nejako lahsie...

no ja som sa s mužičkom zoznamila v bare ale jemu sa pačia brunetky a ja som bola blondina tak sa zapozeral do segry.Ja som nanho pred babami ukazala prstom a : ten blondiačik sa mi pači.
dali sme sa nakoniec dokopy potom sa rozišli a zas sa dali dokopy.
no a ten posledny krat čo sme boli od seba bolo asi pol roka videla som ho v meste a srdce sa mi rozbuchalo tak som mu napisala list a predstavte si on na druhy den za mnou prišiel do roboty ale list mu ešte nedošiel.
radi na to spominame sme si asi sudeni. ja som si myslela že dostal list preto došiel normalne telepatia

"Ahoooj, ideš von?" ozve sa mi v domácom telefóne dobre známy hlas. Jasné,
Martin... Kamarát s prenikavými modrými očami, vyšportovanou postavou a
neposlušnými blonďavými vlasmi. Stelesnený ideál mnohých dievčat, ktoré po
ňom poškuľujú, hádžu úsmevy a koketne žmurkajú. Áno, mohol by mať
ktorúkoľvek z nich, a je si toho dobre vedomý. Tak prečo si "vybral" práve
MŇA? Denne mi volá, píše zamilované SMS-ky, nosí čokoládu, a mne je z toho
smutno. Nechcem ho trápiť, ale ani v ňom živiť falošnú nádej, že my
dvaja...raz ... niekedy... Už som mu to toľkokrát naznačila, vysvetlila, no
on to akosi stále nechce pochopiť. Mám ho rada, ale iba ako dobrého
priateľa, nič viac. Sme predsa úplne rozdielni! Prečo to nevidí? Možno sa
mu na mne páči práve to odmietanie, doteraz také niečo nezažil. Skrátka -
NIE preňho nie je odpoveď ... Jáááj, je to do zbláznenia, - pomyslím si v
duchu, kým pomaly kráčam dole schodmi nášho paneláku. Pred vchodom stojí
Martin- typicky vysmiaty, nahodený a sebavedomý. No a pár metrov za ním
ešte ktosi...Nejaký chalan, ktorého som však doteraz nevidela. "No ahooj,
toto je Peter, môj najlepší kamoš a parťák už od detstva. Stále mu o Tebe
rozprávam, tak som chcel, aby Ťa videl aj naživo. Musí predsa spoznať
vyvolenú dámu môjho srdca!" takmer s noblesou nás zoznamoval Martin.
Peter bol výzorom i povahou jeho pravý opak. Vlasy mal tmavohnedé a
vlnité, oči čokoládovo hnedé, bol vyšší, štíhly a na rozdiel od Martina
tichý, skromný, hĺbavejší... "Hmm, protiklady sa asi naozaj priťahujú",
preblesklo mi hlavou.
Vykročili sme smerom do mesta- to bola naša klasická prechádzka. Martin
stále niečo vravel, a bolo mu snáď úplne jedno, či ho niekto počúva alebo
nie. Akosi prirodzene sme sa teda s Petrom na seba pousmiali a začali sme
viesť debatu sami. Ani sme nepostrehli, kedy sa Martin od nás oddelil, aby
si kúpil bagetu...
S Petrom bolo stále o čom hovoriť. Z introvertného chlapca sa vykľul
nielen výborný poslucháč, ale aj citlivý, pozorný a vtipný mladík s
triezvymi a rozhľadenými názormi na svet (ktoré boli viac-menej zhodné s
tými mojimi, to sa nedalo nevšimnúť).
Zvečerievalo sa, nadišiel čas rozlúčky. Martin ukončil svoj monológ, Peter
mi zaželal pekné sny a ja som už niekedy vtedy začala tušiť, že dnešný deň
nebol len náhoda...
O pár dní sme sa s Petrom nečakane stretli na námestí. Slovo dalo slovo a
po príjemnom posedení v kaviarni ma odprevadil domov. Obaja sme cítili, že
sa ČOSI deje, bolo nám spolu fajn, ale...Bol tu ešte Martin... "Vieš, on Ťa
má veľmi rád..."načal potichu Peter túto neľahkú tému a problém, ktorý i
mne rezonoval v mysli po celý čas. "Je to môj najlepší priateľ, všeličo sme
si už spolu prežili. Nedokázal by som ho oklamať, ani ho poza chrbát
podraziť... Taký bol nadšený, že nás zoznámil! Stále hovoril, ako mi musí
ukázať to skvelé dievča, ako ťa musím spoznať..." Presne som vedela, čo
tým myslí a úplne som ho chápala... "Jasné, tak - kamaráti!"usmiala som sa.
"Kamaráti," usmial sa i Peter.
A naozaj - stali sa z nás nerozluční priatelia, trávili sme spolu veľa
voľného času. Postupne sme sa spoznávali viac a viac, boli sme si bližší a
bližší. Plynuli dni, mesiace, napokon i celý rok. Bolo stále ťažšie byť
"len" priateľmi, srdiečka nám obom bili na poplach, keď sme boli pri sebe.
Martin si, samozrejme, všímal len sám seba, no pritom sa nevzdával svojich
ilúzií o nás dvoch. Chcelo to nejaký plán, ako ho konečne odo mňa
odpútať...A osud opäť trošku zasiahol.
V meste sa mal konať vychytený koncert a Petrovi sa podarilo na poslednú
chvíľku zohnať 4 lístky. Zavolala som teda aj svoju dobrú kamošku - veľkú
kočku, ktorá bola single a navyše - tajne snívala o modrookom blonďavom
princovi...
Pred koncertnou halou už bol riadny nával, ľudia sa tlačili ako sardinky.
Vtedy ma ktosi zozadu chytil za ruku a preplietol si prsty s mojimi..."Daj
mi ruku, aby sme sa nestratili", zašepkal mi Peter do vlasov... Telom mi
prebehli zimomriavky.
No namiesto toho, aby sme si v prítmí haly užívali vzájomnú blízkosť,
stále sme mali na pamäti len jediné: Aby nás Martin nezbadal, aby sme ho
neranili...
Zrazu ma Peter jemne šťuchol a ukázal smerom ku dverám, s potláčaným
smiechom. Obzrela som sa a - zbadala som Martina, ako objíma moju kamošku,
ktorá bola šťastím celá bez seba. Obaja si ani nevšímali okolie, mali oči
len jeden pre druhého.
Nemohla som udržať smiech!
Peter ma tiež objal, nežne pohladil po líci a so slovami "Myslím, že už
konečne môžeme" mi dal krásnu, nezabudnuteľnú a romantickú pusu...
Z koncertu sme odišli pekne "popárení". A zostalo nám to dodnes. S Petrom
sme si pred tromi rokmi a po šiestich rokoch "randenia" povedali svoje ÁNO
a naše šťastíčko len umocnilo narodenie našej prekrásnej dcérky. Má v
očkách rovnaké šibalské ohníčky ako jej tatinko a ja pri pohľade na nich už
viem, ako vyzerá tá najväčšia láska na svete... A hoci by som si nikdy
nemyslela, že mi manžela "dohodí" môj nápadník, som mu za to vďačná

@maria107, vy s manzelom len potvrdzujete, ze "svet je naozaj maly"... Dvaja ludia, z 1 krajiny a z 1 mesta niekedy naozaj musia cestovat tisice kilometrov, aby sa nasli v uplne cudzej krajine a objavili v sebe spriaznene dusicky Drzim palce, nech ste stale taka stastna rodinka!

My sme sa zoznámili cez spoločných známych... myslela som, že ich už všetkých poznám a na konci leta sa zrazu objavil.. V tom čase som pracovala v jednom maličkom mestečku, takže som poznala väčšinu populácie (zodpovedajúcej môjmu veku emoticon... No a padli sme si do oka, strávili sme spolu dva týždne, vrátila som sa na Slovensko, odsťahovala som sa od vtedajšieho priateľa, tiež sme za sebou lietali min. raz mesačne, po viac než roku vzťahu na diaľku (a 3m v spoločnej domácnosti) sme mali prvú svadbu a hneď na to bábo... Nebola to láska na prvý pohľad, ale keď už bola láska, tak som vedela, že je to ten pravý.

Ja osobne som vedel asi už po 2-3 rande, že táto Láska je tá pravá. A postupom času ako sme spolu chodili (2,5 roka) sa mi to len potvrdilo. A teraz šup ho do chomúta

Nech už bolo moje zoznámenie s manželom akokoľvek pekné, vždy pre mňa však zostane najkrajším začiatkom lásky príbeh môjho deduška a babičky. Nedá mi, aby som sa s Vami oň nepodelila..

Môj starý otec bol nielen bývalý hudobník, ale aj horár a výborný rozprávač. Vždy som so zatajeným dychom počúvala jeho historky, no najradšej som mala rozprávanie práve o tom, ako spoznal moju babičku. Deduško mal vtedy v očiach taký krásny, dojatý výraz, a ja som vedela, že je to vďaka láske, ktorú nezlomili ani roky...Dodnes mi znejú v ušiach jeho slová a príbeh, ktorý vždy začínal vetou: "S tvojou babičkou to nebola láska na prvý pohľad, ale dokonca na prvé počutie..." "Ako to?" pýtala som sa a on pokračoval: "Pretože som ju ľúbil dávno predtým, ako som ju vôbec uvidel...Obaja sme pochádzali z dediny a do mesta sme prišli za štúdiom a za prácou. Raz večer som prechádzal popri dievčenskej ubytovni, keď som zrazu začul z pootvoreného okna na 1.poschodí krásny spev. Ten hlas bol taký podmanivý, až som musel spomaliť krok a v nemom úžase som počúval tie nádherné tóny. Tá melódia mi nešla z hlavy po celú noc. Na druhý deň som- už zámerne - zvolil rovnakú cestu a veru, opäť som začul ten dievčenský spev. Tentokrát som už zastal pod oknom neznámej dievčiny a len som sa nechal unášať jej zvonivým hlasom.
Toto sa opakovalo celé týždne a ja som čím ďalej, tým viac túžil uvidieť a spoznať dievčinu, ktorej spev ma od prvej chvíle tak chytil za srdce. Preto som sa konečne osmelil a za "čokoládový úplatok" som od vrátničky na ubytovni zistil, ako sa volá a kde by som ju mohol stretnúť...
Zbadal som ju v hlúčiku kamarátiek a akosi podvedome som si bol istý, že je to ONA. Bola presne taká, akú som si ju vysníval. Husté čokoládovohnedé vlasy zapletené do dlhého vrkoča, biela pokožka a veľké, úprimné modré oči... Opatrne som sa jej prihovoril a bol som šťastný, že neodmietla moju ponuku na odprevadenie po dvere ubytovne.
Zistili sme, že máme spoločného oveľa viac, ako len lásku k spevu a k hudbe. Od toho dňa sme boli nerozluční a naša láska neoslabla ani počas mojej vojenčiny. Písali sme si denne a každý jeden list mám aj odložený," deduško vytiahol zo spodnej zásuvky malú škatuľku plnú nádherne maľovaných, vycifrovaných listov. "Vzali sme sa a i keď sme začínali od nuly, boli sme šťastní, že sme spolu. Tvoja babička bola výnimočná, silná a láskavá žena. A i keď mi ju osud a zákerná choroba tak skoro zobrali, viem, že je stále pri nás všetkých a z neba nás ochraňuje. Som vďačný za každý deň, ktorý som mohol stráviť s ňou..." Deduško stíchol a ja som mu stisla ruku. "Ako dobre, že si vtedy večer išiel popod babičkine okno... Boli ste si súdení", povedala som a on s úsmevom prikývol...

Ja a môj partner sme sa zoznámili pred piatimi rokmi v jednom bare.

Zaujimavé na našom zoznámení bolo to, že nás zoznámil náš spoločný kamarát a my sme časom zistili a ešte dodnes sa na tom smejeme, že sme sa celé roky obchádzali a vôbec sme sa nepoznali a nikdy sme sa predtým nevideli. Tak napríklad sme chodili na rovnakú základnú školu, chodievali sme von na rovnaké miesta, náš spoločný kamarát, ktorý nás zoznámil býva hneď oproti môjho priateľa.
A predsa sme sa nikdy nestretli. Až v ten osudný deň. Bola som na návšteve u mojich krstných rodičov, ktorý bývajú kúsok od spomínaného baru. Keď prišli po mňa moje kamarátky, tak sme sa tam zastavili, lebo som vedela, že tam je ten dotyčný kamarát.
Hneď ako sme vkročili som videla všetky tie pohľady, ktoré sa na nás sústreďovali, no jeden pohľad bol úplne iný, bol zvedavý, bol..no bol proste len pre mňa. Tak sme sa zoznámili a od toho okamihu sme boli stále pri sebe, rozprávali sme sa, bavili a smiali.
Začalo sa kolo stoviek krásnych SMS-iek, potom stretnutia aa už to išlo. Od 3.8.2008 sme spolu až dodnes a presne za dva mesiace v tento dátum máme svadbu a zároveň aj 5 ročné výročie vzťahu