Will you be my witness?

Za ten rok som bola svedkom viacerých svadobných príprav a uvedomila som si jednu vec. Chcem môjho muža za manžela, ale nechcem prísť o nervy. V tom zmysle, že z toho všetkého svadobného ošiaľu o ne asi o chvílu prídem. A to ani žiadnu svadbu nechystám, ako som spomenula o pár riadkov vyššie. Facebook sa stále viac a viac zaplavuje všetkým svadobným, kamoškami s prsteňmi, deťmi... Ako keby už nič iné zaujímavé ani nebolo. 

Obdivujem tých, ktorí sa rozhodnú vziať sa na dovolenke, alebo pozvú na svoju svadbu päť a pol človeka. Čoraz viac to láka aj mňa, lebo... pár dôvodov. Nechcem mať nočné mory o tom, ako sa moja svadba zvrhne na katastrofu, alebo o tom, ako môj účes a make-up budú ako z hororu. No nebolo by príjemnejšie sa jednu sobotu zobudiť a len tak sa rozhodnúť, že „pome sa teda dnes zobrať“, lebo chceme, milujeme sa a chceme spolu zostať po celý zvyšok života? 

Čoraz viac mi všetko to svadobné šialenstvo začína naozajsky dosť vadiť. Naozaj chcem byť veľmi vydatá, ale prečo zažívať všetko to šialenstvo? Pomaly ale isto si začínam myslieť, že to všetko nie je o najkrajšom dni tých dvoch, ale o módnej prehliadke, obžerstve a stretnutí spolku žien ohováračiek. A ešte lepšie, keď sa tam náhodou objaví vaša kamoška po čerstvom rozchode, z ktorého sa teda ešte vôbec nedostala, dá si pár pohárikov a urobí scénu s tým, že potrebuje byť za každú cenu stredobodom pozornosti. 

No potrebujem sa pohádať s oboma svadobnými mamami, ktoré si myslia, že ich super predstavy by sa mali páčiť aj mne a pritom si len nevedia uvedomiť, že tá svadba teda absolútne nie je o nich? Pre nich áno, ale nie o nich. 

Preto som poslednú dobu veľmi premýšľala o tom, prečo sa tak veľmi chcem vydať... Potrebujem to? No a dospela som k záveru. Áno chcem, veľmi sa chcem vydať. Z jedného dôvodu. A ten najlepšie vystihuje citát z môjho obľúbeného filmu Shall we dance, kde Susan Sarandon povie jednu krásnu a podľa mňa veľmi pravdivú myšlienku: „Because we all need a witness to our lifes.“ V preklade to znamená, že všetci potrebujeme k svojmu životu nejakého svedka. Keď sa to preloží, nie je to také krásne, ale... Je to tak. Chcem sa vydať v prvom rade preto, lebo môjho muža milujem. A bez neho by to nemalo všetko zmysel. Teda nejaký zmysel by ten život mal, ale nie zmysluplný. Keď trávite čas s človekom, ktorého milujete, zrazu je všetko iné. Krajšie. Či už prechádzka, alebo obyčajné zobudenie. Zrazu je to všetko krajšie a vy sa aj máte prečo zobúdzať. Ja viem, že ten papier, kde sa píše, že od istého dátumu máte spoločné priezvisko, tú všetkú radosť nijako neovplyvní, ale chcem svojmu mužovi patriť aj naozajsky, aby aj štát vedel, že sa milujeme a budeme spolu tráviť čas oficiálne a nie len ako obyčajní priatelia. Keď si ho raz budem brať, nebude to ani kvôli tomu, že chcem každému ukázať, aké mám super organizačné schopnosti, alebo že chcem každého presvedčiť o tom, že som najkrajšia nevesta v tých najkrajších šatách. Budem si ho brať preto, lebo s ním chcem zostať po celý zvyšok života. Chcem, aby on bol moja „witness“ tohto života.