Svadby sa dajú fotiť aj inak.

CITLIVO

Žila si v Dubaji tri roky, fotila si svadby, prenikla si do arabského sveta. Ako ty sama vnímaš postavenie ženy v tejto kultúre?

Je to veľmi citlivá téma. Môžem hovoriť len zo skúsenosti a z toho, čo som sama zažila. Nerada by som to zovšeobecňovala, pretože sa to ani nedá. Žena má veľký rešpekt v rodine.

Ja som mala väčšinou pozitívne zážitky. Keď som si išla po vodičský preukaz, postavila som sa slušne do rady. Predo mnou stálo asi dvadsať mužov. Keď si ma všimol úradník pri okienku, kývol na mňa a vybavil ma prednostne. Ale takto to funguje aj inde. Žena má vždy prednosť. Napríklad, u zubára v čakárni. Muž tam môže čakať aj dve hodiny, ale keď príde žena, má prednosť a pustí ju pred seba. A keď som na ulici čakala na taxík, vedľa mňa čakal jeden pán. Prišiel taxík, pán tam bol evidentne už dlhšie, ale ponúkol mi, aby som si taxík vzala ja. Všetko ale záleží aj od výchovy.

Vyberajú rodičia svojim dcéram manželov?

Záleží to od rodiny, v ktorej dievča vyrastá. V niektorej tolerujú výber svojej dcéry, v inej sa dievča vydá za vopred vybraného muža. Ale dievčatá sú tak vychovávané a vedia, že to tak má byť. Poznala som dievčatá, ktoré svojich mužov naozaj ľúbili a chodili s nimi pred svadbou aj rok. Sú tam rodiny, ktoré to povolia, sú otvorené. Ale poznala som aj nevestu, ktorá spoznala svojho muža v deň svojej svadby. Ženy sú s tým zmierené. Nie je to o tom, že ženy nemajú svoje práva.

Pôsobí to tak, že rodina a dôvera sú na prvom mieste...

Mala som kamarátku, ktorá tri roky chodila so svojím priateľom, rodina o tom vedela, aj nevedela. Mali sa strašne radi, on bol Pakistanec. Požiadal je o ruku, ale rodina s tým nesúhlasila a za pol roka sa vydala za iného muža. Pýtala som sa, či je šťastná. Oni boli taká pekná dvojica, zaľúbili sa do seba. Pýtala som sa jej, či je dobrý človek a ona povedala, že musí byť, keď jej ho rodičia vybrali. Oni majú takú dôveru a úctu k rodičom, že ich ani nenapadne, aby sa vzbúrili. Pre mužov je to jednoduchšie. Muž má väčšie právo si vybrať ženu. Muž moslim si nemusí zobrať moslimskú ženu, ale žena si väčšinou musí zobrať moslima. Každá rodina je iná. Stretla som sa tam s rozdielmi, aj u nás sú rozdiely. Ja som zažila dubajské pozlátko. Určite to je inde aj iné, ortodoxnejšie.

S arabskou kultúrou sa spája aj nosenie šatiek - hidžábu.

Niektoré ženy nosia hidžáb dobrovoľne, aj keď sa občas búria, povedia si, že chcú nosiť šatku len okolo krku alebo od copu nižšie, aby bolo vidno trochu aj vlasy. Chcú byť trochu európske. Ale myslím si, že nosenie hidžábu je skôr kultúrnou záležitosťou ako náboženskou. V Emirátoch každá lokálna žena musela nosiť hidžáb, pretože sa to od nich očakáva. Keď vyjdú z krajiny, tak to nosiť nemusia. Ale, napríklad, v Iráne nerozlišujú, či ide o moslimku alebo kresťanku, tam jednoducho hidžáb musí nosiť každá žena, pretože sa od turistiek očakáva, že bud repšektovať kultúru, do ktorej prišli.

FOTENIE MA BAVÍ

Tri roky fotenia za Tebou, mnoho pred. V čom sa vidíš?

V Dubaji som fotila módu, prehliadky, svadby. Baví ma módna fotografia, bavia ma aj svadby, najnovšie som začala fotiť tehuľky a bábätká. Fotila som aj eventy, aj jedlo, interiéry, budovy. Mám rada fotografie, ktoré rozprávajú príbeh. Časom si asi budem musieť vybrať, čo ma bude baviť viac, pretože venovať sa naplno všetkému nejde. Ale zatiaľ je to rôznorodé. Sú módne prehliadky, fotím kolekcie, potom príde svadba. Tehošky, ktoré som fotila teraz, mi už dali termíny, kedy sa bábätká narodia a chcú hneď ich fotky.

Nie je ľahké preraziť na malom slovenskom trhu...

Na Slovensku to, bohužiaľ, funguje tak, že ak chcú nafotiť dieťa, chcú vidieť tvoju predošlú prácu. Chcú, aby si im nafotila svadbu, chcú vidieť tvoje portfolio. Ak nemáš, nepredáš sa, môžeš byť akokoľvek dobrá. Vo svete to funguje tak, že ak sa ľuďom páči štýl fotografa a je im jedno, že nefotil ani jednu svadbu. Jednoducho sa im páčia jeho fotky, oslovia ich, pretože jeho fotky sú pre nich krásne a nechajú ho nafotiť, napríklad, svoju svadbu. A potom tie fotky majú špeciálny rukopis. Nie sú na „jedno kopyto“.

Svadby sa dajú fotiť aj inak.

Áno, svadba sa dá nafotiť všelijako, vždy ide o to, čo chce klient. Niekto chce pekné fotky pri strome, iný mať zase fotky v starej továrni. Ja môžem navrhnúť klientovi kreatívne a iné fotky, záleží už len od nich, čo si vyberú. V Dubaji mali svadobné fotografie väčšinou zo štúdia alebo z miestnosti v hoteli pred plátnom. Tu je to oveľa kreatívnejšie. Viac možností. Vždy sa snažím klientom navrhnúť niečo iné, aby mali pekné a nezabudnuteľné fotky. Nevesta má vždy predstavu o svadobných fotografiách. Potom už len záleží na tom, či chce svoju predstavu dodržať, alebo nechá trochu tvoriť aj mňa. Často sa teraz nevesty fotia na netradičných miestach, v továrňach, na miestach, ktoré sú niečím zaujímavé, kontrastné. Dokážem zohnať čokoľvek, čo si pár želá. Musia na to byť, samozrejme, aj prostriedky, bez toho to nejde.

A fotenie tehuliek a bábätiek je opäť niečo iné.

Keď fotím tehuľky, ide tiež o to, aké fotky chcú a aby sa cítili dobre, pohodlne. Skúšam rôzne veci, jemné akty, je to o siluetách a nie iba o nahote... Fotiť deti je umenie. Aj novonarodené, aj tie väčšie. Musíš ich vedieť zaujať, zahrať to na ne tak, aby aj fotka bola prirodzená a pekná. V Dubaji som mala možnosť fotiť pre Unicef a bola to krásna a náročná práca zároveň. Nebránim sa ani reportážnej fotografii, ale to je pre ženu dosť náročné povolanie. Fotenie ma baví. Skúšam, kde sa umiestnim. Formujem sa, učím sa a sama vidím ten progres vo svojich prácach v portfóliu.