vytlačte článok
pošlite článokVšetko sa začalo v deň mojich narodenín. Máj – lásky čas robí divy asi aj s mužmi, lebo môj milovaný budúci manžel zrazu predo mnou kľačal a v ruke držal škatuľku s diamantovým prsteňom. Dámy, ruku na srdce, aj tá najtvrdšia povaha by v tej chvíli zmäkla na nepoznanie a ja, typická romantická duša, ktorá by sa najradšej rovno po svadbe presťahovala do francúzskeho Provence, aby tam do konca života popíjala vínko a voňala levanduľu, som od tejto chvíle začala premýšľať nad naším svadobným dňom ako mojím životným poslaním. Z družičky sa konečne stáva budúca nevesta.
Trinásť mesiacov pred dňom našej svadby sme začali (rozumej „som začala“) plánovať. Ak si niekto myslí, že som sa zbláznila a začala príliš skoro, nech len číta ďalej.
Cieľ číslo jeden – sála. Návrh padol pomerne rýchlo a moje vzrušenie sa začalo stupňovať. Výber dátumu! Bude to šestnásteho alebo dvadsiateho tretieho? Ktorý si len vybrať? A tu prišla prvá studená sprcha. „Jún máme už bohužiaľ celý obsadený. Je nám ľúto.“ To snáď nie! Panika, stres! V lete je príliš horúco, v septembri je v práci rušno, ostáva mi ZIMA? To je snáď zlý sen. Jeden telefonát, druhý a potom tretí, ochota pár milých ľudí a termín máme. Nie taký, aký sme chceli, ale máme. Ešte raz sa ma niekto opýta, čo náš dátum symbolizuje a prestanem si vymýšľať, na rovinu poviem, že je to tzv. „jediný-voľný-termín“.
Cieľ číslo dva – hudba a výzdoba. Všetko ide hladko, začína mi to byť podozrivé. O polnoci súbor, okej, všetko máme (ak teda nespomeniem vetu vedúcej súboru: „Prídeme, ak sa dovtedy nerozpadneme.“). Vzrušenie a radosť sa vracajú do pôvodných obrátok.
Cieľ číslo tri – fotky. Volám fotografovi, ale on ešte nemá termíny na nový rok. Okej, veď ja počkám. „Zverejním ich koncom augusta. Kto prv príde, ten prv melie,“ oznámi mi akoby o nič nešlo. Každý deň pre istotu kontrolujem web. Dva dni pred dátumom, ktorý mi povedal, zbadám na stránke termíny na rok 2012, to je snáď zlý sen (znova!), dva termíny pred nami sú už obsadené! To tie nevesty nespia? Okamžite vytáčam jeho číslo, nervozita, stres a panika druhá časť. Blížim sa k infarktu...zdvíha. „Jasné, váš termín mám voľný, píšem si vás.“ Fajn, ale teraz bude mať oveľa viac práce s retušou, lebo za týchto päť minút života som zostarla o päť rokov. Mám pocit zadosťučinenia. Nevadí, ide sa ďalej!
Cieľ číslo štyri – miesto fotenia. Keďže nám fotograf zamietol všetky navrhované miesta a dal nám úlohu nájsť niečo neokukané, vyberáme sa na výlet za hranice Slovenska – na Moravu. Cieľ je jasný, priorita dôležitá. Vizovice, máme to. Ideálne miesto pre zamilovaný pár. Aj mimo sezóny nám správkyňa ochotne otvára brány zámku a my, očarení historickým miestom nasiaknutým romantickými príbehmi, si už živo predstavujeme, ako budeme stáť na balkóne a kývať davu ako Kate a Wiliam. „Na aký čas si vás môžem poznačiť?“ „13:45“ odpovedám. "Ale my povoľujeme fotenie až v neskorších hodinách.“ Iný kraj iný mrav? My sme snáď nikdy neboli jeden štát!? Na Morave sa ešte stále mladomanželia fotia počas hostiny? Čas sa tu musel úplne zastaviť, pokrok pokrivkáva. Milá pani správkyňa, ale našťastie pochopila aj naše „moderné“ zvyklosti a píše si s výkričníkom do diára náš „neštandardný“ čas. Obrad musíme dohodnúť na neskoršiu hodinu.
Cieľ číslo päť – fara. Polroka dopredu navštíviť kostol? To by v tom musel byť čert, aby nás niekto predbehol. Oznamujeme farárovi dátum, hlásime vybratú hodinu a dostávame druhú , tento krát ľadovú sprchu: "Vašu hodinu si už rezervoval niekto iný". Som si istá, toto je sprisahanie! "Pred vami je Petra Konečná a Marián Biely." Šťastie v nešťastí? Veď to je moja známa. Pane Bože, ďakujem! Jej ochota ma vracia do správnych koľají. Máme našu plánovanú hodinu.
Celkom vyčerpaná, patrične vystresovaná si píšem do diára úlohy na budúcu stredu... vybrať oznámenia, dohodnúť detaily výzdoby, zastaviť sa na matrike. Ak toto prežijem, už ma len tak hocičo nepoloží. Začínam byť stress resistant (odolná voči stresu). Uvidíme, čo nám streda prinesie, tešme sa na druhú časť :)
Foto: internet
