Neviem, ako sa to stalo. Ale stalo sa to mne, a je to definitívne. Môj manžel práve odfrčal na svojom striebornom kupéčku s nejakou krásnou babou (vlastne, iróniou je, že takým babám vždy s pohŕdaním hovoril “auparkové babenky”...)
Miláčik, Ty za to nemôžeš, to ja som všetko pokazil…
A pokrytecká pusa na rozlúčku. Ešte teraz počujem tie slová, nemôžem sa ich zbaviť. Neviem, čo robiť. Stojím pri okne, aj keď sa už dávno nemám na čo pozerať. Postupne si uvedomujem svet okolo seba. Musím vypnúť žehličku, Peťo ma vyrušil práve vo chvíli, keď som mu chystala košeľu na zajtra. Automaticky som siahla po mobile – do kelu, veď si ju zabudol. Stlačím rýchlu voľbu, jednotku a vtedy si uvedomím, že Peter ňou pre mňa práve prestal byť. Rýchlo ruším hovor, aby si náhodou nemyslel, že chcem žobroniť, aby sa vrátil, aj keď to tak cítim…
Bože, musím ísť pre malú do škôlky… mechanicky sa obliekam, som v takom zvláštnom polotranze… Oči mám zaliate slzami, ale neplačem. Nedá sa. Cítim sa, ako by mi niekto dal injekciu proti akútnej bolesti – viem, že príde neskôr, že bude strašná, a teraz cítim len otupenosť. Myšlienky sa však nedajú zastaviť. Stále myslím na ten posledný blahosklonný bozk a to, že ešte aj vo chvíli, keď už odchádzal, som ho mala chuť objať a nepustiť. Ako budeme bez neho???
Popoludnie s dcérou je pre mňa vykúpenie, pretože nemám čas rozmýšľať. Cupitá si vedľa mňa šťastná, že jej frajer v škôlke dal pusu.
Vôbec jej nie je zvláštne, že ocko nie je doma (Ocko išiel zarábať peniažky...) a ja tak ďalej nemusím nič vysvetľovať.
Ale večer, v našej spoločnej posteli, sa neviem ubrániť obrovskému pocitu krivdy. Znovu a znovu si v hlave prehrávam všetko, čo sme za posledné roky prežili. Úplne obyčajné okamihy rodinného šťastia bez náznaku niečoho nedobrého… Teraz sa mi zdajú tak vzdialené, akoby to bol život niekoho iného. Bolo to klamstvo? Veď sme sa ľúbili. Kde som spravila chybu? Ako som mohla byť taká slepá?
Milé čitateľky, poznáte ten pocit? Keď sa náhle skončí 
životná etapa, ktorá sa nám až doteraz zdala ako nemenná. Cítime sa zaskočené, podvedené a oklamané. A samé... Zrazu musíme riešiť situáciu, na ktorú sme neboli pripravené. Učiť sa žiť bez človeka, ktorý bol až doteraz našou životnou istotou a bez ktorého sme si budúcnosť ani nevedeli predstaviť. Zvažujeme, či má cenu pokúsiť sa vzťah napriek všetkému zlému ešte zachrániť, alebo sa pokúsime ísť vlastnou cestou.
Čo si o tom myslíte? Prežili ste rozchod s človekom, ktorého ste nadovšetko milovali a ktorý vás sklamal? Alebo ste museli ukončiť vzťah, o ktorom ste vedeli, že nemá budúcnosť? Dokázali by ste odpustiť neveru a pokračovať vo vzťahu ďalej?
Povedzte nám svoj názor v tejto diskusii.
Ilustračné foto: 123RF