vytlačte článok
pošlite článokAle to som rýchlo zahnala, takže sa počíta až tá druhá myšlienka.
„Čo tu, preboha, robíš?” uhladila som si vlasy a pritiahla perinu až po bradu, akoby ma v takomto stave a v pyžame nikdy predtým nevidel.
„Doniesol som ti raňajky,” úplne pokojným tónom zareagoval a tváriac sa, akoby to bolo úplne normálne, byť práve tu a práve teraz, sadol si ku mne na posteľ.
„Ty si sa začal venovať charite? Donášková služba pre blaho chorých a nevládnych?” na obranu som použila iróniu. A zároveň si hodila do úst kúsok pečiva a jahodu. Škoda by to tu bolo nechať len tak, keď už to raz priniesol. „Čo ti to napadlo? A ako si vedel, že som doma?”
„Bol som za tebou v práci, tam mi povedali, že si chorá. Chcel som ťa prekvapiť.”
„No, to sa ti podarilo. A druhé dejstvo bude o čom?”
„Scenár je v tvojich rukách. Rob si so mnou, čo len chceš.”
Hmm. Toto je fakt ako trápna divadelná hra.
Ach, Rómeo, Rómeo, prečo si len Rómeo? Zapri otca, zriekni sa mena! Ale ak nechceš, tak mi lásku na život a smrť prisahaj a prestanem byť Kapuletovou!
Preklad pre dnešnú dobu a môj prípad: Ach, Luky, Luky, bolo mi ťa treba? Aj keď sa k sebe nehodíme, a poriadne ma serieš, stačí, že sa objavíš a ja zase robím hovadiny.
Keby som teraz urobila čokoľvek, mohla by som to ospravedlniť tým, že som bola nadopovaná liekmi, nervové bunky boli oslabené chorobou a vlastne som v tej horúčke ani nevedela, čo robím.
Ale choroba nie je alkohol. Pre ňu neplatí, že čo si nepamätáš, to sa nestalo. Zozbierala som posledné sily, načiahla sa po župane, vstala z postele a zamierila k dverám.
„Okej, režírujem ja. Takže teraz nasleduje scéna, ako odchádzaš z môjho bytu a už sa viac nevrátiš.”
Luky sa nehýbal.
„Treba ti to pre lepšie pochopenie názorne ukázať?” spýtala som sa podráždene a otvorila dvere dokorán. S pohľadom upretým na Lukáša som jednou nohou vykročila von – a tam som narazila na neho.
Toto nie je možné. Toto musí byť sen!
Za dverami stál Dávid a ospravedlňujúco sa na mňa pozeral.
„A ty si sa tu kde vzal?” moje reakčné a vyjadrovacie schopnosti dosiahli svoj limit. „Tiež si bol u mňa v práci? Alebo je dnes Svetový deň návštev?”
Dávid očividne nechápe a pokúša sa o vysvetlenie. „Sedel som v aute už od večera. Celú noc si svietila a ráno si neodišla do práce. Deje sa niečo? Stále ma odmietaš, ale ja som ťa musel vidieť. Nebolo až také ťažké zistiť, kde bývaš.”
Hm, takže ďalší Rómeo pod balkónom. Alebo úchylný sliedič?!
Bez toho, aby ma požiadal o dovolenie, vošiel do chodby, z ktorej vidieť priamo do izby. A v nej, na posteli zakrytej ešte teplou perinou, sedel Lukáš.
Pozeral na Dávida a sebavedome sa usmieval. Teraz už aj Dávid zbadal jeho. A obaja naraz pozreli na mňa.
Ale, ale, moji milí, nič také, ja sa strácam zo scény. Sami ste sa sem pozvali, tak si tú hru aj sami dohrajte.
Úryvok z knihy Šiesta noc / autorka Iva Kučerová
Foto: 123rf
