vytlačte článok
pošlite článokTo akože čo – žena si kúpi časopis s bielymi stránkami, v ktorom bude vložená kartička s vetičkou – Vážená čitateľka, napíš si časopis sama?
No zatiaľ som nič nekomentovala, len potichu čakala, čo bude ďalej.
„Preto sme vymysleli projekt, v ktorom by časopis pravidelne vyhlasoval tému mesiaca, a tej by bolo venované ďalšie číslo. S tým, že príspevky na danú tému by posielali samy čitateľky. Toto by určite vyvolalo veľkú odozvu,” Robert bol ako naspeedovaný, gestikuloval rukami, díval sa kamsi do nebies a ja som sa zľakla, či si náhodou nemyslí, že je nový Mesiáš.
„Ženy by si našli svoje meno podpísané pod článkom. Dozvedeli by sa, ako žije, aký má názor ich susedka, známa, alebo dokonca šéfka. Spoznávali by sa, možno by prostredníctvom časopisu našli stratenú spolužiačku alebo dávnu priateľku. Vytvorili by akúsi komunitu – samozrejme, že by mali aj svoju stránku na Facebooku, svoje stretávky, mohli by ste robiť Dni otvorených dverí v redakcii, kedy by sa všetky vaše čitateľky ? alias redaktorky stretli na jednom mieste a pokecali by, a to nadšenie, že niekam patria, že s niekým niečo zdieľajú, by prenášali na ďalšie a ďalšie ženy vo svojom okolí. Z vášho časopisu by sa stal fenomén,” dokončil a víťazoslávne na mňa pozrel.
A mne sa chcelo strašne smiať. Ale strašne! Len silou vôle a jogínskym sebazaprením som dokázala nevydať ani hlások a zachovať si úplne vážnu tvár.
Lebo toto bolo zlé. Fakt zlé.
Napadlo mi, že Robert v živote neotvoril žiadny ženský časopis, že si zrejme len včera večer vyšiel s kamošmi na pivo a po druhom pollitráku vymysleli túto blbosť. Za ktorú si chcú, samozrejme, vypýtať veľké prachy.
Fakt na smiech.
Akoby takýchto „slávnych” projektov neboli už plné časopisy. Ženy môžu písať, kam chcú a koľko chcú. Ich listy uverejňujeme v rubrike Napísali ste nám, životné príbehy sú v každom druhom časopise v rubrikách ako Životné osudy, alebo Ako som... prežila všetko možné. Názory čitateliek uverejňujeme pri rôznych aktuálnych témach, spolu s ich fotkami. Skutočne zaujímavé alebo vtipné články odmeňujeme honorárom. A každá téma, ktorá v ženskom časopise stojí za reč, je vždy doplnená výzvou: napíšte nám svoje skúsenosti.
Možností, kde sa môžu čitateľky realizovať, je naozaj kvantum. Ale väčšina z nich o to aj tak nemá záujem. Chcú si jednoducho sadnúť, otvoriť časopis a niečo dobré prečítať. That´s all.
Ale Robertovi som to nepovedala.
„Hm, zaujímavé. Znie to sľubne,” okomentovala som jeho prezentáciu. Trošku tajomne, ale zároveň jemne súhlasne. Aby som ho neodradila prílišným nadšením, ani nezáujmom. Práve som sa totiž rozhodla zmeniť plán – toto fiasko, tento výplod mužskej ješitnosti si šéfka musí vypočuť. A keď si to vypočuje, Roberta aj s celou agentúrou pošle veľmi rýchlo niekam ďaleko. A o takú životnú lekciu by Robertovo ego rozhodne nemalo prísť.
„Kedy by ste mohli prísť návrh prezentovať?” spýtala som sa a pozerala do otvoreného diára. „Zajtra o druhej môžete?”
Robert sa uspokojene rozvalil v kresielku, pozrel do svojho mobilu a afektovane zatiahol. „No, príprava prezentácie nám potrvá pár dní, chceme pripraviť niečo na úrovni našej agentúry. Takže, ak to vyhovuje vám, v piatok sme vám k dispozícii.”
„Ale áno,” usmiala som sa lišiacky a zaklapla diár. „Dám vám vedieť čas podľa harmonogramu manažmentu a dohodneme sa.”
Na ten poprask som sa už tešila.
Úryvok z knihy Šiesta noc/Iva Kučerová
