vytlačte článok
pošlite článokSchúliť sa pod deku a popíjať voňavý čaj, ležať na posteli a počúvať kvapky dažďa na parapetnej doske, prechádzať sa lístím zasypaným parkom a nasávať pokoj, tešiť sa z hrubých pančúch, semišových čižiem a veľkých vlnených svetrov – to všetko som mala v pláne. Jednoducho prepnúť do príjemného útlmu, nič neriešiť a vychutnávať si toto magické ročné obdobie. Pôvodný plán bol dobrý. Keďže v ňom nebol zahrnutý žiadny chlap, vyzeralo to na bezproblémové tri mesiace. Žiaden stres, žiadne riešenia neriešiteľných problémov, žiadna hektika.
Ale len vyzeralo – kým sa neobjavil on!
Tešila som sa, že sa po pomalom a lenivom lete opäť pustím s vervou do práce. Keď je vonku sychravo, keď listy stromov udierajú do okien a vietor s nimi svojvoľne zametá, pracuje sa mi najlepšie. Nepozerám nedočkavo na hodinky, predstavujúc si chytanie bronzu niekde pri jazere, nesnažím sa rýchlo všetko zabaliť a utekať za životom na korze. Práve naopak.
A tak by to určite bolo aj tentoraz.
Keby som v práci nemala za chrbtom jeho!
Už som mala vysliedené všetko, čo o ňom bolo dostupné na googli. Vek, vzdelanie, stážové pobyty, prax, dokonca aj bývalé frajerky. Niektorí kolegovia si ho už dokonca pridali medzi priateľov na Facebooku, ale v tomto som ja bola vždy zásadová. Rodičia, krpatí súrodenci a šéfovia majú vstup zakázaný. Zo všetkých zdrojov prichádzali len samé pozitívne informácie a ohlasy. Chlapec mal vynikajúce referencie, úspechy, bol zakladateľom lifestylového magazínu pre high society gentlemanov, ktorý sa veľmi rýchlo uchytil, viedol redakciu online denníka zameraného na správy a rozhovory so svetovými osobnosťami a naposledy stál pri úspechoch slovenskej mutácie rešpektovaného spoločenského mesačníka. Síce mi vŕtalo v hlave, čo hľadá tu, v časopise primárne pre ženy, ktorý spoločenské témy rozoberá vskutku len sekundárne, ale potom som si veľmi rýchlo spomenula na jeho nadšenie pre bulvár a ľahké témy. A bolo mi jasné, že chlapec sa zrejme preorientoval. Väčšinou to síce býva naopak, niekto začne ako bulvárna hyena a po osvietení neznámeho pôvodu začne túžiť po duchovnom naplnení a reportážach z Tibetu. No Jonáš bol asi opačný prípad. A možno mu len docvaklo, aké témy dokážu zarobiť prachy.
A ja mám byť jeho obetný baránok na oltáriku vyšších ziskov?!
Hodila som nedojedený šalát do koša, nasrdene som vstala a vrátila sa s mrzutým výrazom za počítač.
A že krásna, pokojne plynúca jeseň...
„Teraz dáme ruky pred hrudník, dlaňami oproti sebe, a tlačíme, napíname prsné svaly, a vydržíme, vydržíme,” počúvala som tiché inštrukcie cvičiteľky, meditačnú hudbu a snažila sa tlačiť rukami v správnom uhle. Kde inde človek nájde pokoj, keď ho všade prenasledujú denné mory, ak nie na hodine jogy? Na cvičenie som sa prihlásila hneď po prvom kreatívnom stretnutí s Jonášom, naivne si mysliac, že sa tu budeme len tak vystierať na žinenkách a čistiť si hlavu. Potrebovala som to. V práci psychopatický šéfeditor (jeho snahy urobiť zo mňa odborníčku na sex, vzťahy a mužsko-ženské problémy naberali každým dňom a každým mojím nie na intenzite). U Lenky Dávid (nakoniec sa rozhodla dať tomu voľný priebeh, čo však na moje veľké prekvapenie viedlo k pevnému spojeniu. Ak sa dá jeho zubná kefka v kúpeľni, spoločné víkendové nákupy a každovečerné kočíkovanie nazvať týmto slovným spojením). V meste na obľúbených miestach Lukáš s novou frajerkou (ach, to som tuším ešte nespomínala. Tak už to viete. Presne moja kópia, len o pár rokov mladšia. Pri ňom som prekvapená nebola, Lukáša poznám až pridobre. Ale svedkom ich cukrovania som nepotrebovala byť). No a doma? Doma nič. Asi som bola v nejakom mimozmyslovom stave, keď som si predstavovala, že večery s romantickým filmom, pečenou kukuricou a objímaním vankúša budú nejakou výhrou.
No ani tá joga nebola bohviečo. Po prvej hodine som zistila, že väčšina mojich svalov buď zanikla, alebo absolvovala dlhodobé umŕtvenie, a po ďalších dvoch cvičeniach som už chcela prečítať malé písmenká v zmluve svojej životnej poistky a zistiť, či sa vzťahuje aj na vykrútenie krku a prelomenie vo dvoje.
Opatrne som kráčala ulicou, eliminujúc akýkoľvek prudší pohyb, keď ma odrazu niečo zozadu udrelo.
„Monika, si to ty?” skríkol ten neempatický útočník s rukami na mojom, do poslednej kostičky zničenom, chrbte.
Zaťala som zuby, pomaly otočila krkom, vykazujúcim známky zníženej pohyblivosti, a identifikovala zdroj kriku.
To sa mi snáď sníva!
Úryvok z knihy Šiesta noc/Iva Kučerová
Foto: SITA/AP
