PRINCÍPY LÁSKY: Večerné správy 3. časť

Na drink som sa vybrala rovno z práce. Žiadne naháňačky, doma v strese natáčky a make-up, rýchle prehrabávanie sa v skrini a cvičenie sexi póz. Nie. Keď som sa mu páčila ráno v tom strašnom stave, večer pri tlmenom svetle to bude určite ešte lepšie.
Bolo.
Chvíľu sme sa prechádzali mestom, vysvetľoval mi, v akom slohu boli postavené staré domy v úzkych uličkách, sarkasticky komentoval interiéry podnikov, do ktorých sme nakúkali cez výkladné okná, a rozšafným spôsobom ma objímal okolo pliec. Cítila som miernu príchuť zakázaného ovocia, akoby on bol učiteľ a ja žiačka. Bolo to príjemné. A vzrušujúce. Skončili sme v malej murovanej pivničke pri pohári dobrého vína. Vyznal sa aj v ňom.

Rozhovor bol na úrovni, páčila sa mi jeho rozhľadenosť, intelekt a starosvetské spôsoby. Džentlmensky sa celý čas o nič nepokúsil a pri odchode mi rovnako džentlmensky podržal kabát a zavolal taxík. A ja som ako pravá dáma do taxíka nastúpila s nohami spolu (aj keď som mala iba rifle) a ako dáma som mu prehnane nemávala cez okienko, len som sa usmiala a stiahla do tmy auta (a potom sa nenápadne snažila čumieť taxikárovi do spätného zrkadielka).

*

Je potvrdené, že žena je optimálne naladená na spánok, keď môže myslieť na nejakého chlapa a nespôsobuje jej to muky. Ja nie som výnimka. V kúpeľni som si spomenula na to, ako zmyselne mi opisoval, ktoré vonné oleje má rád. S hlavou v chladničke a s mliekom v ruke som si spomenula na scény z 9 a pol týždňa. Aj na tento film prišla večer reč. A v spálni som si spomenula, ako mužne pôsobili jeho ruky, keď si vyzliekal sveter. Žily pod kožou sa mu napli a čierne chĺpky na koži postavili. Nikdy sa mi nepáčili chlpatí vlasatí chlapi. Ale tento dával pulzom svojho tela jasne najavo, že metrosexuálni vyholení žabiaci majú od skutočnej mužnosti na míle ďaleko.
Už som takmer prešla z krajiny predstáv do ríše snov, keď zapípala smska.
„Krásny večer. A ešte krajšia noc. Vďaka tebe.”
Tééda. A k tomu všetkému je ešte aj romantik. Alebo už má dobre naučené, čo na baby zaberá.
S úsmevom na perách som odpísala: „Ani ja sa nesťažujem.”
„Sťažnosti ani neprijímam. Ale ďalšie návrhy áno.”
Ohohó, takže sa chce naťahovať. Okej. Rýchlo odpovedám: „Si otvorený čomukoľvek?”
A napäto čakám. Hm, nejako si dáva s odpoveďou načas. Vari už zaspal?
Píp-píp.
Nezaspal. Rozrušene otváram mobil.
„S tým rozchodom som urobil chybu. Dokážeš mi to odpustiť? Prosím, vráť sa ku mne...”
Tieto slová mi nejako nezapadajú do obsahu konverzácie. Ešte raz pozerám na odosielateľa.
Luky?!

Lukášova textovka ma dokonale prebrala. V prvom momente som pocítila podvedome očakávanú opojnú chuť víťazstva. Prenikavú, no krátku. Teraz, keď som dosiahla, že môj ordinárny progesterónový útok urobil v jeho mozgových aj iných bunkách svoje, pocítila som neistotu. Došlo mi, že neviem, či to naozaj chcem. Jeho lásku, návrat, pomstu, akt satisfakcie, čokoľvek. Čokoľvek spojené s ním. Na smsku som neodpísala, mobil som si vypla, ale zaspať som už nevedela.

V tú osudnú noc pred pár mesiacmi som tiež nedokázala zavrieť oči bez toho, aby som nepocítila ostrú mučivú bolesť v srdci. Viktoriánske klišé, ale ten, kto to zažil, už vie, že láska máva ťažké psychosomatické účinky. Po rozchode bolí celé telo a nepomáha ani dvojitá dávka Ibalginu. Sedela som v tme na balkóne a revala ako malá. Nezavolala som Lenke, vedela som, že by zdvihla telefón alebo rovno zadok, a šla by Lukášovi predviesť etudu o ženskej solidarite v štýle Kill Bill. Nevolala som ani mame, lebo som nebola schopná počúvať jej chlácholivé reči, že Lukáš si moju lásku a starostlivosť aj tak nevážil a takto je to pre mňa lepšie. Možno áno, možno nie. O to vlastne ani nešlo. K zúfalstvu a sklamaniu veľkou časťou prispel aj fakt, že som tomu vzťahu verila. Nebol môj prvý, druhý, ani tretí, a ja som už nemala silu ani len na predstavu, koľko pokusov ešte budem musieť absolvovať, aby mi ten mužsko-ženský experiment nazývaný láska vyšiel.

Pevne som dlaňami objala šálku s čajom s nápisom Najlepšej dcérke na svete. Mojim rodičom to vyšlo na prvýkrát. Keď som si uvedomila, že jediný priestor, ktorý môj otec kedy potreboval, bol ten vedľa mamy na pohovke, a keď som si pomyslela, že ešte aj po tom nekonečnom čase, ktorý spolu žili, ho matkin hlas stále dokázal roznežniť, zosilnel vo mne pocit, že som sa mala narodiť o päťdesiat rokov skôr.
Sedela som na balkóne. Sama, očami uprene pozorujúc najprv biele večerné hviezdy, nasledované úplne čiernou tmou a nakoniec sivé a studené ranné šero. A potom som si povedala, že ten idiot nestojí zato, aby som si priviedla zápal pľúc a očných spojiviek, a šla som konečne spať.

*

„Neverila by si, že ten chlap má vyše päťdesiat! Výkon ako mladík. Zopár mlaďasov som už mala, takže môžem porovnávať. Jemu by sa nevyrovnal žiadny,” labužnícky sa na mňa spoza počítača usmiala kolegyňa Majka a spokojne si vložila do úst ďalšiu lyžičku smotanovej torty. Trpela utkvelou predstavou, že kypré tvary udržujú jej sexuálnu náruživosť a ohnivý temperament, ktorý na nej chlapi tak milujú, a preto sa pravidelne venovala ich zásobovaniu. „Veru, vyskúšali sme všetky možné polohy a ani po pár hodinách nemal dosť.”
No ja som jej rečí už dosť mala. Strčila som si do uší slúchadlá a zosilnila spevácky prejav Bruna Marsa. Majka pochopila a vybrala sa radšej po ďalší kúsok sladkej pochúťky do kuchynky, v pevnej viere, že nájde inú obeť, ochotnú počúvať jej pikantné dobrodružstvá. Ja som teraz na reči o mladých chlapcoch nemala chuť. Konečne som finišovala s prílohou. Rozhovor s architektom hotový, ilustračné fotografie tohtoročných vychytávok v interiérovom dizajne pripravené, tipy na dekoračné doplnky naaranžované, všetko spolu ladilo. Bola som so svojou prácou spokojná. Zamierila som do šéfkinej kancelárie so vzorovou maketou.
„Hm, hm, nevyzerá to zle...” zmohla sa na neurčitú pochvalu. Viac jej povaha nedovoľovala. Ceruzkou ťukala do predlohy a obracala stránku za stránkou.
„Ale, niečo tomu chýba, Monči. Vieš, niečo také súčasné, highlight sezóny,” s námahou zo seba vypustila cudzie slovo a krátko sa zamyslela. „Mali by sme tam dať reportáž z bytu nejakej celebrity. Čo ty na to? Odhalíme tajné súkromie, ukážeme ľuďom, čo doma skrýva známa osobnosť. To bude predávať,” nadšená tou myšlienkou zapichla ceruzku do môjho ramena, akoby chcela svojím nadšením nainfikovať aj mňa.
„Prosím?!” skúsila som oponovať. „Chceš z toho urobiť printovú verziu Na streche?”
„To nie,” sebavedome sa zasmiala. „Ty to urobíš určite lepšie.” Spokojná sama so sebou nahodila šéfovský úsmev číslo päť a vrátila mi maketu.
„A aby som nezabudla – k tomu rozhovoru s architektom pridaj jeho fotku.”

Ani po troch hodinách od prijatia rozkazov nebola moja nálada o nič lepšia. Náročnou úlohou zohnať vhodnú celebritu som poverila asistentku Katku. Vybraný objekt mal byť momentálne v kurze, ale nemal byť v poslednom období vystrčený v inom médiu. Mal mať vkus, čo znamená nemať byt zariadený ako barokové múzeum, alebo priemyselné laboratórium. Mal byť ochotný nás do bytu vpustiť neobmedzene a mal byť k dispozícii tento týždeň. Zatiaľ nevyhovel nikto. Asistentka na mňa v pravidelných intervaloch vysielala zúfalé pohľady, no ja som, bože odpusť mi, zúfalo myslela na niečo iné.
Večer opäť uvidím Dávida.

Úryvok z knihy Šiesta noc / autorka Iva Kučerová
 
Foto: 123rf