vytlačte článok
pošlite článokJonáš sa v poslednom čase objavoval v mojej kancelárii a pošte pričasto, a ja som ho už nemohla ignorovať. Nevedela som, čo robiť. Či sa do ním zadanej témy pustiť, ako najlepšie viem, alebo zosmoliť niečo stupídne, a potom ho presvedčiť, že jeho rozhodnutie nebolo veľmi uvážené. Moje rozhodovanie komplikoval fakt, že som netušila, či chce odo mňa len 52 stĺpčekov a popritom ma nechá robiť si svoju prácu, alebo ma definitívne presunul ? a moja budúcnosť závisí od toho, ako sa s tým vyrovnám.
Keby som sa s ním mohla aspoň normálne pozhovárať... Veď ja tiež nie som až taký šialenec, ako vyzerám, viem sa tváriť a aj uvažovať a konať veľmi racionálne, ak je to potrebné a pre dobro veci. Avšak Jonáš zrejme nebol z tých, ktorí niečo podobné dokážu. Veľmi rýchlo som zistila, že je síce temperamentný, energický, plný nápadov, entuziazmu a bojovnosti, čo je síce fajn, ale nie v kombinácii s roztržitosťou, prchkosťou, a večnou zaneprázdnenosťou. Všetko riešil v chvate, na spoločných meetingoch vybavoval vždy aspoň dva telefonáty naraz a na porady sa v lepšom prípade prihnal ako víchrica, pričom za pár minút všetkých nadirigoval, alebo zbuzeroval, v tom horšom ich úplne ignoroval. Jeho najčastejšie vety boli „Námet nie je zlý. Ale dopracuj to,” a „To čo si sem doniesol za hovadinu?!” S rovnakou razanciou sa pustil aj do Roberta a jeho famózneho nápadu, ako zvýšiť predajnosť nášho časopisu. Stačilo jedno ich vzájomné stretnutie a plánovanej spolupráci bol koniec.
Sedela som nad prázdnou stránkou, zohrievala si ruky šálkou čaju a ťažko premýšľala. 52 vecí, ktoré ženy od mužov chcú, ale muži im ich nikdy nedajú... 52 vytúžených, ale nedosiahnuteľných vecí...
Ako je možné, že mi nič nenapadá?
Namáhala som si závity, a snažila sa spomenúť, či som niekedy od muža žiadala niečo, čo mi nakoniec aj tak nedal. Uvedomila som si, že muži sú vlastne fantastickí herci. Vedia tak dobre zahrať, ako nám dajú všetko, čo nám na očiach vidia, že sme z nich hotové bez toho, aby pre nás naozaj niečo urobili. Veď už len tá ich veta – „Pre teba všetko, miláčik”, a pritom je im zaťažko aj vstať od počítača a podať nám niečo z chladničky.
Pozerala som, zacyklená vo vlastných úvahách, do steny, až som si začala pripadať ako nejaký staroveký mysliteľ. Ale možno sa práve touto cestou niekam dostanem. Veď už Platón hovoril, že javový svet nemožno spoznať pomocou zmyslov, lebo zmysly klamú a pravé bytie treba hľadať vo svete ideí, na ktorý sa naša nesmrteľná duša rozpamätáva. To by znamenalo, že nemôžeme veriť zdaniu, že muž pre nás robí všetko, ale sa musíme rozpamätať trebárs na posledný víkend, keď sa mu nechcelo skočiť ráno po čerstvé rožky, pomôcť s upratovaním, alebo aspoň vyniesť smeti, a tieto pamätné „idey” nám pomôžu rozpoznať skutočný skutkový stav. Pekná teória. Prečo som ja neštudovala filozofiu? Veď som hotový talent!
Akurát som ešte stále nič nenapísala a v našej redakcii musia dodržiavať termíny uzávierky všetci, bez ohľadu na intelektuálnu kapacitu a schopnosti génia. Deadline je deadline.
Vytiahla som zo skrine fľašku a doliala si do šálky cherry brandy. Niekedy sa musí človek dostať do toho správneho rozpoloženia a niekedy musí naozaj čerpať z praxe. Klikla som na net, prihlásila sa a aktualizovala svoj status. 143 priateľov online, to nie je také zlé. Ideme na to.
Foto: SITA/AP
