vytlačte článok
pošlite článokDávidovia sa radi predvádzajú, majú veľké ego a túžia po ocenení. Ich totemom je kôň. Predstavila som si jeho konskú silu, ktorá ma unáša niekam ďaleko...
Keď sa jeho uhrančivé tmavé oči pozerali priamo do objektívu môjho fotoaparátu, brala som to ako dôkaz. Oči ako dôkaz, jeho celé telo ako nezvratný dôkaz mužnej energie, ktorá ma priťahovala silnejšie ako zemská gravitácia. Keď sa usmieval, vyzeral zmyselne, keď som ho fotila z profilu, vyzeral tajomne, a keď hľadel priamo na mňa, vyzerala som ja ako blázon. Určite. Len som tam stála a čumela do hľadáčika.
„Hotovo?” mimovoľne si uhladil poletujúce vlasy za pravé ucho a vzal do rúk fľašu s vínom. „Dúfal som, že zvyšok večera strávime inak ako pracovne.”
Ešte som si uchmatla pár momentiek a vypla fotoaparát. „Myslím, že stačí. Určite si v redakcii vyberú, fotky vyzerajú dobre.”
„Takže?”
„Takže?” opätovala som jeho úsmev, ale ďalší krok nechávala na ňom. Otvoril fľašu a rozlial víno do pohárov.
„Vieš, že najlepšie fotografie vznikajú, keď má autor k svojmu objektu zvláštny vzťah? Alebo keď ho zasiahne silno, hlboko. Na tej fotografii je to potom vidieť,” zdvihol oči a skúmavo na mňa hľadel, akoby nechcel prepásť čo i len mimovoľný záchvev, ktorým by moja tvár reagovala na jeho slová. Držala som sa statočne.
„Nerobím umelecké fotky. Len obyčajné portrétovky,” zľahčila som atmosféru.
„Neverím, že čokoľvek robia tieto ruky, môže byť obyčajné,” ani neviem ako, odrazu bol pri mne, držal moje prsty vo svojich dlaniach a ja som v každom nervovom zakončení ukrytom v pokožke cítila jeho túžbu.
Toto bolo na mňa priveľa. Príliš rýchle, príliš jasné, príliš intímne.
Vytrhla som si ruky a začala baliť fotografické náčinie do tašky. Ešte pred tromi dňami som riešila Lukáša, len pred dvoma dňami som spoznala jeho a dnes... To by nebolo dobré, to by nebolo dobré... Myšlienky sa mi v hlave prehadzovali ako výhybky na koľajniciach.
Mala by som zatiahnuť ručnú brzdu.
Obrátila som sa a chytila som tými, vraj neobyčajnými, rukami jeho tvár. Moje ústa dali jasnú odpoveď jeho perám. Rýchlo, dychtivo a nekompromisne. Neprotestoval. A prečo by aj mal?
Brzda sa nekonala. Rútila som sa plnou rýchlosťou.
*
Katka je asi naozaj anjel. Kým som bola ja „zamestnaná“ objektom fotenia, ona makala – a podarilo sa jej nemožné. Spolu sme teraz sedeli na koženej pohovke u najnovšej celebrity, v poradí asi piatej manželky bohatého podnikateľa, ktorá sa nám práve chválila unikátnou ornamentálnou tapetou dovezenou z Talianska. Katka všetky ódy na majiteľkin vkus, rozumej šikovnosť bytových dizajnérov, poctivo nahrávala na diktafón, neuveriteľne buržujský interiér zvečňoval pre potešenie čitateľov profesionálny fotograf a ja som mala v hlave spustený ťažký operačný program. Lukáš mi poslal už asi tridsiatu siedmu smsku. Nemal chlapec na výber, telefonáty som mu nedvíhala. Obsah tých smsiek bol stále rovnaký, ale tá forma... Dala by som ruku do ohňa za to, že ich nepísal on sám. V jeho slovníku sa zvyčajne nenachádzali výrazy ako spravil som chybu; neviem, prečo som bol taký hlúpy; a urobím všetko, čo budeš chcieť. Podozrievala som ho, že za tučnú odmenu to písal niekto, kto bol buď fanatik do romantických výlevov, alebo prečítal brožúrku s názvom Čo povedať babe, aby mi dala. Jeho nekonečná snaha mi robila dobre, ale nevedela som, čo s tým ďalej. Bol tam, kde som ho chcela mať.
Ale čo teraz?
Možnosť a) Zbavím sa ho jednou brutálnou smskou. Hm, to by bolo málo úderné.
Možnosť b) Vyjdem si s ním párkrát na rande a potom ho pošlem k vode. Hm, tu hrozí riziko, že by som sa na neho znovu namotala.
Možnosť c) Budem ho ťahať ho za nos a potom... a potom zariadim, aby ma videl s niekým iným. To by mohlo byť ono. Uvidí ma s niekým, koho mám plnú hlavu a kto...
Kto sa mi od večera s (ne)očakávanou pointou ešte neozval.
*
Šéfka bola spokojná, príloha sa zalamovala a ja som si pripravovala nový materiál. V Starom Meste, v zrekonštruovanom meštianskom dome, otvorili exkluzívnu reštauráciu a vraj v nej spojili eleganciu architektúry 50. rokov, japonský minimalizmus a hispánsku farebnosť. To by mohla byť zaujímavá návšteva. Pozerala som do diára vo svojom MacBooku Air a snažila sa potlačiť myšlienky na Lukáša aj Dávida.
Zapísala som do diára dohodnutý termín návštevy novej reštaurácie a siahla po bzučiacom telefóne. Zabodla som pohľad do displeja.
Aleluja, Dávid!
„Večera. My dvaja. Zajtra o siedmej.”
Nech sa páči, pokojne zapnite kardiogram a bude čierne na bielom, čo ten chlap so mnou robí. Moje srdce búchalo ako divé a len s námahou som vydržala pár minút obligátnej pauzy (nech nevyzerám tak dychtivo). Potom som pomaly vyťukala písmenká.
„OK. My dvaja. Reštaurácia Mish Mash. Stôl rezervovaný.”
Smska odoslaná. Výpis o doručení prijatý.
Panebože! Tak to je v prdeli.
Doručená.
Lukášovi.
Dobre, dobre, tak sa zhlboka nadýchni a rozmýšľaj. Veď to nie je až taká strašná tragédia - môžeš presunúť rezerváciu v novej reštaurácii na iný deň a zajtra ísť s Dávidom niekam mimo centra. A samozrejme, vypneš si mobil, nech si márne čakajúci Lukáš ventiluje zúrivosť niekde inde. Alebo si dohodneš s Dávidom iný termín, zajtra sa stretneš s Lukášom, celé to skončíš a napíšeš kvalitnú recenziu na nový podnik.
Ľahké, nie?
Hodím si mincu. Padne hlava – Dávid, bude to znak - Lukáš.
Úryvok z knihy Šiesta noc / autorka Iva Kučerová
Foto: 123rf
