vytlačte článok
pošlite článokVychutnávala som si svoj pravidelný nákupný úlet, tentoraz v Londýne. Za sebou som mala prechodený Brent Cross, vláčila som tašky hádam z každého druhého obchodu na Oxford Street, nenechala som si ujsť ani módne kúsky v Selfridge a z posledných síl som dokúpila nejaké drobnosti v Covent Garden. Teraz som stála na rušnej ulici, úplne zničená a ovešaná ako vianočná jedlička. Pozerala som okolo seba, hľadala exit smer hotel a on bol prvý, ktorý mi prišiel do rany. Vždy som si myslela, že môj anglický prízvuk je celkom dobrý, až kým mi on na otázku, či nevie, kde je vchod do metra, neodpovedal po slovensky. Usmial sa a ukázal na veľkú červenú tabuľu Underground nad mojou hlavou.
„Nechceš ísť radšej na kávu? Pomôžem ti potom s taškami,” prekvapil ma svojím mäkkým hlasom. A príjemnou ponukou, aká sa neodmieta.
Tak sme sa spoznali.
Popravde, nezvyknem chodiť na kávu s neznámymi ľuďmi v cudzej krajine, ale páčila sa mi predstava, že ma bude taký celkom príťažlivý chlapík sprevádzať ako osobný komorník. Bolo to také... typicky anglické. At you service, milady.
Milujem Anglicko. Aj s tým jeho hnusným počasím. Vlastne, vôbec nie je hnusné. Mne vždy pripadalo hravé, svojské a tak trochu ako ja. Nezávislé, a otvorené zmene. Pekná predstava, ísť si kúpiť noviny a nechať sa zobudiť kvapkami dažďa, pridŕžať si sukňu s vlasmi voľne poletujúcimi okolo tváre, alebo cítiť jemné slnko, ktoré nepáli, len hladí. A to všetko v jeden deň. Milujem anglický humor, anglické raňajky a anglické trávniky. A, samozrejme, anglických autorov.
Keď sa Lukáš stratil z môjho života, pohrávala som sa s myšlienkou, že sa stratím aj ja. Vymažem si Lukáša z hlavy a Slovensko z mapy svojho pobytu, a začnem nový život niekde ďaleko, na mieste dýchajúcom romantikou a históriou. V Anglicku. Snívala som o prechádzkach v úzkych uličkách Canterbury, o mori bijúcom o útesy na pláži v Cornwalle. Žila by som na vidieku, pestovala zeleninu a o piatej by som pravidelne pila čaj. Ulietavala som v myšlienkach, vŕtala som sa v anglických bedekroch a cvičila si odpovede na klasické otázky typu: Kde bývaš? Veď aká odpoveď znie lepšie ako: V grófstve Kent, alebo Falmouth?
Hm, a nakoniec som sa prebudila a zasadla na stoličku redaktorky dizajnu v bratislavskom časopise. Tehotnej priateľke krachol vzťah, mamina skončila v nemocnici, a ja som si uvedomila, že všetko, čo naozaj milujem, mám práve tu.
*
Bola som nervózna.
Nechcela som, aby nostalgické spomienky na krásne chvíle s Lukášom spravili zo mňa ľahkú obeť, a tak som vybrala španielsku reštauráciu. Predpokladala som, že čašníci v takomto podniku zvládnu prípadnú žiarlivostno-hysterickú scénu s nadhľadom a pochopením. Akokoľvek som bola tolerantná, nikdy som nemala pochopenie pre iné ženy v mojom revíre. A Lukášovo priznanie obsahovalo aj tento malý detail. A keď som si pre lepšiu psychickú prípravu ešte raz pozrela film Woodyho Allena zo sveta horúcich španielskych emócií, bola som na tom ešte horšie. Zistila som, že nielenže neviem, čo chcem, ja dokonca ani neviem, čo nechcem. A to je fakt zlá diagnóza. O to tragickejšia, že po jej identifikovaní nemôžete zdvihnúť telefón a objednať sa nejakému dobrému psychiatrovi.
Nervózna a zmätená som však nebola len ja.
„Zamotal som sa sám do seba. Bál som sa tých pocitov, tej predstavy, ktorá ma obchádzala, tlačila ako nočná mora. Bol som presvedčený, že toto nemôže byť to, čo chcem. Akoby sa do mňa prevtelil iný chlap, ktorého som nepoznal....” Lukáš sa mi úpenlivo spovedal. „Veď ja som túžil mať s tebou dieťa! Chcel som to... ale nikdy som nič podobné nezažil. A zľakol som sa!”
Ó, tak to je originálne, vskutku zaujímavá výhovorka. Tak ty si nikdy nepočul o tom, že ľudia si v určitom veku zvyknú zakladať rodiny a rozmnožovať sa. Tvoj dokonalý biznis plán na to akosi zabudol.
Nereagovala som, a on pokračoval. „Videl som, čo to s mužmi robí, ako sa menia, keď sa stanú otcami. Bál som sa tej myšlienky, že sa vlastne pozerám na seba....”
Aha, takže tu je pes zakopaný, on sa bál, že otcovstvo by z neho urobilo domáceho trtka, pre ktorého je rodina dôležitejšia ako nejaké projekty a čísla. No to je teda naozaj hrozná vec, také niečo. Strašné čo len pomyslieť.
Zdá sa, že irónia v mojej hlave chytila zelenú vlnu.
Pozeral uprene do mojich očí. Ale, ale, pohľad zraneného šteňaťa číslo tri. Začína to byť nebezpečné.
„Znie to šialene, ale tak ťa milujem, že sa tej lásky až bojím. Čo mám robiť? Viem len, že to všetko chcem späť. A môžeš mi veriť, že už to nepokazím.”
Och, tak toto je patetická hláška roka.
Hrabala som sa v paelle a aj keď som sa snažila udržať svoje ironické racio pri živote, dochádzal mu dych. Budem úprimná. Všetko, čo mi hovoril, som chcela aj ja. Rodinu, naše spoločné dieťa. Žiť s ním a byť ním milovaná.
Takže ? ak to teraz nechám plávať, budem hrdinka alebo krava?
Úryvok z knihy Šiesta noc / autorka Iva Kučerová
Foto: 123rf
