PRINCÍPY LÁSKY: Novinka 18. časť

Lenka sa mi tesne pred pôrodom škodoradostne vysmievala, že kým ona bude s bábom doma vylihovať alebo sa prechádzať po parku, ja budem každý deň makať v práci. Takéto reči však viedla len veľmi krátko. Teraz už nadáva vždy, keď sa dostane k telefónu a môže so mnou desať minút v kuse hovoriť. Žiadna žena nevie, čo ju po pôrode čaká, ale Lenka to prežívala obzvlášť ťažko. Vždy bola nezávislá (teda až na tú nezdravú závislosť od jej ex), milovala slobodu a možnosť ísť, kam sa jej zachce, a najmä kedy sa jej zachce. Tomu bol teraz koniec.
Ella práve spinkala. Jej malá detská tvárička sa už vyrovnala, bola úplne hladučká, v jemnom ružovom odtieni a jemná ako... je vôbec niečo také jemné a nádherné ako pokožka dieťaťa? Obklopená zástupom strážnych plyšákov ľahučko odfukovala, sem-tam pomrvila miniatúrnymi rúčkami, akoby čakala, že jej ich niekto stisne vo svojej veľkej dlani. Nemohla som sa od postieľky odtrhnúť, až kým ma Lenka nasilu neodtiahla. Pohladila som Elle tmavé páperie na maličkej hlávke a potichu zatvorila dvere.
„Božemôj, dúfam, že aspoň polhodinku si s tebou posedím. Už som úplne hotová. V noci vstávam každé dve hodiny, cez deň je to podobné a iné časové pásma, v ktorých by som sa mohla aspoň trochu venovať sebe, akosi zatiaľ nevynašli,” povzdychla si Lenka nahlas. „Koľko mesiacov ešte? Dá sa to vôbec zvládnuť?”
„Netuším. Čo píšu v múdrych knihách?” vedela som, že Lenka si domov navláčila pol kníhkupectva, takže teraz už mala byť dokonalou matkou minimálne po tej teoretickej stránke.
„Prosím ťa, ani ma to nebaví čítať. Možno na začiatku, keď som si ešte naivne myslela, že ako je to v knihe opísané, tak to aj bude. Ha, ha, môžeš zabudnúť. Mať dieťa je vysoká škola improvizácie.”
Tomu bolo ľahké uveriť. Dieťa je krásne, keď spokojne spí v postieľke. Ale ak by teraz začalo plakať, nevedela by som, čo robiť. Je hladné, pocikané, pokakané, má bolesti bruška, nudí sa, idú mu zúbky? Ja ani len netuším, kedy vlastne dieťaťu vyrážajú zúbky.
Lenka ma ubezpečila, že toho sa ešte obávať nemusím. Ale aj tak zostalo dosť alternatív.
„A jej otec, ozval sa?”
Lenka nerada počula jeho meno, tak som to skúsila takto, nepriamo. No ani pomenovanie otec nebude zrejme pre osobu Lenkinho ex vhodné.
„Nenazývaj to citové monštrum otcom!” vykríkla prudko. Vzápätí sa uvedomila a stíšeným hlasom pokračovala: „Jeho neschopnosť akejkoľvek emocionálnej väzby, zodpovednosti a existencie v sociálnych zväzkoch mu odoberá právo nárokovať si tento titul. Ella je len moja. Musím sa naučiť byť matkou aj otcom.”
„Okej, okej... ale aj tak. Ella by mala poznať svojho otca. A myslím, že otec má aj nejaký právny nárok. Čo ak sa bude chcieť podieľať na jej výchove?” skúsila som opatrne.
„Chcieť môže všeličo. Ale dostane hovno,” pre Lenku ten človek už neexistoval. „A okrem toho – možno tu bude iný otec, aj keď nie biologický, ale po ostatných stránkach určite vhodnejší.”
Takmer ma hodilo o stoličku. Vyvalila som na Lenku oči. „Dobre počujem?! Ty sa mi tu sťažuješ, že pomaly nemáš čas sa v pokoji ani vyčúrať, a potom zavalíš, že si si našla nového chlapa?! Tak toto je hláška dňa.”

Úryvok z knihy Šiesta noc/Iva Kučerová

Foto: SITA/AP