vytlačte článok
pošlite článokMám chuť sa s ním pohrať, najprv ho vyprovokovať, a potom surovo zašliapnuť ako tú poslednú cigaretu, keď som sa rozhodla skoncovať s fajčením. Presne to si zaslúži. Aby sa zo mňa zbláznil a skončil v Pezinku.
„Odtieň Red Carpet. Dnes večer budem za hviezdu z červeného koberca,” odriekam nahlas mantru, ktorá mi dvíha sebavedomie do nebeských výšok.
*
Sedeli sme vtedy na drevenej terase, slnko ľahkými krokmi opúšťalo horizont a jazero začalo dýchať zvláštnymi studenými odtieňmi oranžovej a hnedej. Bolo príjemné sedieť v centre mesta, a predsa akoby uprostred prírody. Aj keď mi bolo príliš chladno na to, aby som si to dokonale vychutnávala. Čašník sa pri nás už asi polhodiny nezastavil, a ja som mu ostrými pohľadmi dávala najavo, že som si z jedálneho lístka dávno vybrala. Krevety v kokosovej tempure s čerstvým mangom. Ešte stále som nebola zvyknutá na tie cudzie názvy ako carpaccio či saltimbocca, a stále si pletiem tagliattelle a penne, tak pre istotu študujem jedálne lístky s pomocou Google ešte predtým, ako vojdem do podniku.
Striaslo ma. Pozrela som na neho a v tej chvíli som pocítila, že ten chlad nejde od jazera. V jeho očiach neboli iskierky, ktoré by medzi nami preskočili a zapálili vo mne príjemné teplo. Nemohla som si schovať svoje ruky do jeho dlaní. On ich mal schované pod stolom. Odkedy sme prišli, sústredene pozeral na jednu stranu jedálneho lístka. Asi sa ju učil naspamäť.
„Myslím, že by sme to nemali naťahovať. Chcel som ti to povedať už dávnejšie, ale nikdy nebola vhodná chvíľa...” začal trhane.
Prečo majú chlapi vždy dosť vhodných chvíľ na všetko iné, len nie na vzťah? Toto asi nikdy nepochopím. Aj teraz si utrhol posratých pár minút medzi popoludňajšou poradou a večernou schôdzkou s klientom. Musela som sa sem dotrepať z druhého konca Bratislavy len preto, že on má práve teraz na mňa čas. Vlastne, trochu ma to prekvapilo. V poslednom čase už nevolal, aby sa ospravedlnil, iba poslal sms, že sa zdrží v práci, nech na neho s večerou nečakám.
Ďalšie slová z neho nevychádzali.
„Niečo dôležité?” snažím sa to z neho vypáčiť.
„Prepáč, ale...” jeho typická suverénnosť zmizla. Pohľadom ho povzbudzujem. Ešte stále netuším, čo mi chce naznačiť.
„Jednoducho – už to nemá ďalej zmysel. Myslím, medzi nami.” Keď to zo seba dostal, sebadôvera sa mu opäť vrátila.
Ja som taká blbá...
Nedokázala som vnímať jeho ďalšie bla bla bla... Niečo o tom, ako potrebuje priestor, ako sa cíti zviazaný, má strach, že jeho život ide zlým smerom, že ho sám neriadi. Panebože, to kde vyhrabal takéto kecy?
Registrovala som, že ku mne z jeho úst stále prichádza akýsi zvuk, ale už som nerozoznávala slová. Načo aj? Zdvihla som sa a kráčala preč.
Po troch spoločných rokoch, keď som už pomaly očakávala niečo úplne iné, mi povie, že zostať so mnou znamená ísť nesprávnym smerom? Hajzel!
A kašľať aj na tie krevety! Už na ne asi nikdy chuť mať nebudem.
*
Lak konečne zaschol. Tak, teraz už len našuchnúť tie nové zlaté sandáliky Jimmy Choo a môžem vyraziť.
Na parkovisku pod barom už stáli desiatky áut, motali sa tam fotografi spolu s fanúšikmi a vtierkami, ktoré túžili aspoň na pár sekúnd zazrieť svetovú hviezdu, alebo sa ocitnúť v dobrom zábere. Cesta k výťahu bola označkovaná stopami drahých parfumov a kolínskych vôd a atmosféra dôležitosti, ktorou bol nasiaknutý ešte aj liftboy, bola neznesiteľnejšia ako tie silné vône. Ešte posledný pohľad do zrkadla a vstupujem do jamy levovej.
Bar bol preplnený. Dychtivé tváre, naučené úsmevy, oči, ktoré striehli na to, kedy si ich všimnú iné oči. Ľudia veľmi významní, menej významní. Úplne bezvýznamní sa sem dnes večer nedostali. Mne sa len úplatkami podarilo získať od kolegyne tento job, ale teraz som to začínala ľutovať. Ona s rozhovormi so slávnymi problém nemala, ja to dnes budem robiť prvýkrát. Podarilo sa mi predrať davom a uchmatnúť si miesto pri bare. Jeden Cosmopolitan si s tou začiatočníckou trémou poradí. Mrazivý Cosmopolitan s limetkou, nech som štýlová.
Odchlipkávala som si z pohára, opakovala si v duchu otázky a selektovala prítomné osadenstvo. Jeho som tu zatiaľ nezbadala. Ale sú tu rosničky z telky. Pekné baby musia byť všade. Redaktorka z konkurenčného ženského magazínu. Dúfam, že sa prišla len otŕčať a neukradne mi ťažko vydobytý exkluzívny rozhovor. Nejaké známe tváre z high class spoločnosti, tá nová mladučká speváčka so svojím manažérom. Bože, to je fakt ešte len decko! A šoubiznisový miláčik Milo so svojimi nohsledmi. Zamávala som mu na pozdrav. Čakala by som, že povinné platené garde bude svetovej hviezde robiť skôr nejaká sexi kočka. Ale to by bolo asi príliš nebezpečné, Milo je bezproblémovejší. Aj keď, je gay, a pri celebritách človek nikdy nevie.
Mala by som vyhľadať spevákovho agenta a urobiť ten rozhovor, nech môžem odtiaľto čím skôr vypadnúť, hovorila som si v duchu. O dlhší pobyt na mieste tohto druhu naozaj nemám záujem.
Drink v ruke vymenil diktafón, očami som ešte prebehla zápisník, rýchlo si uhladila vzorne vyžehlené vlasy, kontrolne mrkla do zrkadielka a vykročila. Úspešne som odtlačila piatich ľudí pred sebou a prepchala sa do osobnej zóny hviezdy. Už-už som klepala agentovi na rameno.
Keď som Ho zrazu uvidela. Vlastne, prvý ma zbadal on. Moje telo len reagovalo na jeho pohľad.
Zastala som.
Agent počká.
Úryvok z knihy Šiesta noc / autorka Iva Kučerová
Foto: 123rf
