PRINCÍPY LÁSKY: Návštevník 2. časť

Zaregistroval aparát v mojej ruke. „Rozhovor s Colinom? Ty už robíš aj také veci?”

Hľadela som mu do očí bez toho, aby to mnou pohlo. „Aj horšie.”
Otočila som sa mu chrbtom a nedala mu šancu reagovať. Už som sa viac neobzerala. A tak ani neviem, či sa on za mnou pozeral.

Bože, ako som to mala perfektne vymyslené. Predstavovala som si, že tu bude len zopár vyvolených. Že tu bude mať každý svoje privilegované miestečko za stolom, a ja budem len tak náhodou sedieť oproti nemu. Že budem pôsobiť tajomne, saténová minisukňa bude priliehať k mojim trojdňovým pôstom zoštíhleným stehnám. Budem mať preložené nohy, hompáľať sandálikom a aj keď sa ani raz na neho nepozriem, budem vedieť, že on na mňa hľadí stále.
Nič z toho nevyšlo.
Po čerstvo nalakovaných nechtoch mi neustále niekto stúpa, topánky sú šialene nepohodlné, minisukňa sa mi vyhŕňa a v tých maličkých nízkych kresielkach sa nedá sedieť bez toho, aby človek nevyzeral ako idiot.
Jediné plus dnešného večera je to, že keď sa naseriem, mám viac energie do práce. Nedala som sa odradiť agentovým momentálnym výpadkom pamäti, natlačila som sa ku Colinovi, ktorý naživo nevyzeral vôbec tak dobre ako na vyretušovaných fotkách, a spustila na neho príval otázok. Plynulá angličtina mi nikdy nerobila problém. Ani komunikácia s chlapmi. Neklipkala som na neho roztúženými očami, nedopovala ho komplimentmi o úžasnom koncerte, nesnažila som sa flirtovať. Interview sme mali hotové za dvadsať minút.

*

V byte bola šialená zima, keďže som nechala otvorené okná, aby sa vyvetral ten acetónový smrad. A nakoniec boli tie prípravy úplne zbytočné. Vyzula som si topánky a hodila ich do kúta. Načo sú mi topánky za stovky eur?! Keď sme spolu chodili, koľkokrát som mala obuté staré tenisky, na behanie po parku úplne ideálne, bola som v tvári celkom červená, rozstrapatená a spotená, a aj tak mi hovoril, že som krásna.
Otvorila som si svoj počítač a bonboniéru, ktorou mi zaneprázdnená suseda pravidelne platila za polievanie kvetín. Prepisovala som odpoveď za odpoveďou a snažila sa dostať z hlavy šialené predstavy.
Mala som diktafón a rozhovor mi dával On. Dohoda bola – odpovedať na všetko.
„Prečo ste okašľali svoju priateľku?”
„Ale, Niky, také veci sa dejú. Ľudia si prestanú rozumieť, jednoducho už to ďalej neklape...”
„Ale prečo? Viete mi v krátkosti vysvetliť prečo?”
„To neviem. Jednoducho to človek tak cíti. A musí sa rozhodnúť.”
„Je podľa vás normálne, aby muž bez toho, aby dal čokoľvek najavo, jednoducho zo dňa na deň ukončil dlhoročný vzťah? Alebo je v tom nejaká patologická porucha?”
„Podľa mňa je to normálne. Nevidím dôvod to viac rozoberať.”
„Je v tom iná ženská?!”
„Niky, neblázni.”

Neznášala som, keď mi hovoril Niky. Volám sa Monika. Ale podľa neho to k sebe perfektne pasovalo – Luky a Niky. Vraj konečne našiel ženu, ktorá je pre neho ako stvorená. Svojská, nezávislá a dokonale empatická. Najprv som nevedela, o čom hovorí. Až potom mi došlo, že empatia znamená mať pochopenie pre jeho nekonečnú prácu, striedanie nálad a rozhodnutí, spontánne zmeny programu, občasné nedodržanie slova a častú zábudlivosť. Klasické mužské syndrómy. Ale nerobilo mi to problém, nikdy som nemala nejaké veľké ilúzie. Vedela som, že chlap je samostatná jednotka, ktorá si bude robiť vždy len to, čo bude sama chcieť. No, možno na začiatku vzťahu robí aj to, čo chce žena. Ale je márne si na to zvykať. Mal náročnú prácu aj povahu, a tak spoločne strávené chvíle boli krátke. Ale vzácne. A krásne... 

*

...sedemdesiatosem, sedemdesiatdeväť, osemdesiat. Ja dnes hádam nezaspím! Zažala som malú lampu na nočnom stolíku a pozrela na hodinky. Dve hodiny ráno. A zajtra musím byť už o siedmej v práci. Šľak ma trafí! Snažila som sa vytriasť všetky tie nervy z vankúša, vyvetrať a vyhnať myšlienky von do studeného vzduchu, snažila som sa dostať svoju myseľ do stavu gnózy pozeraním na akýsi fľak na stene. Ale jediné, čo som dosiahla, bola ešte väčšia nervozita. Napadlo mi, že si zapnem pornokanál a pri tých pravidelných rytmických pohyboch určite zaspím. Ale žiadny som nevedela naladiť.
Spomenula som si na kamošku, ktorá mala kúpené rôzne sim karty na cudzie mená, v noci si ich vymieňala a vyvolávala svojmu frajerovi. Len tak preventívne, kvôli kontrole. Samozrejme, nikdy sa neozvala – len čakala, ako sa ozve on, či vôbec zdvihne a či v pozadí nezačuje nejaké podozrivé zvuky. Alebo rovno cudzí ženský hlas. Úplne jej z toho šibalo.
Panebože, keď nedostanem Lukáša z hlavy, začne šibať aj mne.

*

Na druhý deň som sa prebudila asi na desiate zvonenie budíka. Ani neviem, kedy som zaspala. Stačil mi však jeden pohľad na mobil, aby som vedela, že som spala pridlho. Rýchlo – sveter, rifle, kabát, vlasy do copu, namiesto drhnutia zubov žuvačka a taxík.
Architekt ma už čakal. Nové číslo ženského lifestylového časopisu, v ktorom pracujem ako hlavná redaktorka dizajnu, malo vyjsť už o pár dní – aj so špecializovanou prílohou o trendoch v bývaní. A ja som nemala ešte ani čiarku.
Sadla som si oproti nemu, ponorila nos do voňavej kávy a dúfala, že spustí monológ, ktorý nebude treba prerušovať žiadnymi otázkami.
Bol mladý, relatívne (čím to je, že bohémski muži pôsobia ešte aj po štyridsiatke ako mladíci?), viac než sympatický (polodlhé čierne vlasy sem-tam pretkané šedivým prameňom mu dodávali nesmiernu iskru) a vtipný. Bolo mi jasné, že najradšej by rozhovor viedol úplne iným smerom. Ale na to som ja, bohužiaľ, nemala čas. Nie tu a teraz. Uzávierka tlačí.
Ale po práci je čas iba môj. Nechal mi vizitku a ja som sa rozhodla zbytočne neuvažovať, nerozmýšľať, neváhať. Iba konať.
Konkrétne povedané – písať. Niečo v zmysle, že debata s ním bola veľmi fajn a rada by som o tejto práci vedela niečo viac... a že či má večer čas.
Ups, odoslané. A teraz už len čakať.

Úryvok z knihy Šiesta noc / autorka Iva Kučerová

Foto: 123rf