vytlačte článok
pošlite článokNaozaj sa mi zdalo divné, že si našla chlapa pár dní po pôrode dieťaťa, ktoré má s iným mužom, alebo sa mi nezdalo, že sa tak skoro po ťažkom rozchode dokázala znovu zamilovať?
„Ja ti doprajem všetko na svete. Ale teraz máš v tele kopec hormónov, nevieš čo robíš, uznávam, že pri sebe niekoho potrebuješ, ale musí to byť hneď cudzí chlap?” zmätene som argumentovala.
„A čo mám chodiť so svojím bratrancom? Každý chlap je cudzí. A okrem toho, nejdem si ho brať, ani písať v jeho prospech závet. Len sa stretávame, rozprávame, je nám spolu dobre, pomáha mi... a tak.” Lenka sa usmievala, bez toho, aby si to vôbec uvedomovala. Očividne myslela na neho – a očividne bola fakt zamilovaná. To ma podrž!
„A kde si ho vlastne spoznala?” nedalo mi to.
„Neuveríš, ale v nemocnici!”
„V nemocnici? Nebodaj si sa dala dokopy so svojím pôrodníkom!” zhrozene som zaúpela. Nikdy som si nevedela predstaviť chodiť s niekým, kto sa ženám díva do... no, skrátka tam.
Lenka sa navonok pobúrene zasmiala. „Samozrejme, že nie, preboha!” očividne mala na toto podobný názor ako ja. „Bol tam ako návštevník.”
Ako návštevník, premietalo sa mi v hlave. Počkať, počkať...
„Koho tam bol navštíviť?” prudko som vyhŕkla.
„Prečo, nie je to jedno?” začudovala sa Lenka, ale odpovedala. „Mal tam dcéru. Akurát tiež rodila. Ona mala chlapčeka a ja dievčatko.”
Zrejme sa jej to zdalo zábavné, ale mne teda nie. Pomaly sa mi to v hlave skladalo dokopy.
„Chlapčeka?! Jeho dcéra?!” akoby ma vystrelilo zo stoličky. Nemohla som dostať zo seba nával emócií nahlas, a tak to vo mne všetko potichu bublalo. To snáď nie je možné. Takéto náhody neexistujú. „Ako sa volá?”
Lenka nechápala, ale ja som potrebovala počuť to meno.
„Ako sa volá?!”
„Kto – chlapček, dcéra? A prečo vlastne?” habkala už nervózna Lenka.
„Ako sa volá ten tvoj nový chlap?” už som určite mala výraz ako besná Bára, ale nedalo sa to zastaviť.
„Volá sa Dávid. A vysvetlíš mi už konečne, čo to do teba vošlo?” ostro na mňa pozrela Lenka a teraz pre zmenu ona výhražne čakala na moju odpoveď.
Zviezla som sa na stoličku ako zasiahnutá prúdom.
Dávid.
Ten Dávid, ktorý mi vypisoval oduševnené listy, ktorý mi neúnavne volal, esemeskoval, ktorý ma celú noc čakal pod oknom. Ten Dávid, s ktorým som sa len pred pár týždňami milovala. Ten Dávid, ktorý mal byť môj.
Na ktorého som sa nahnevala len preto, že sa mi neozval na druhý deň po našom milovaní, ku ktorému som bola hnusná len preto, že mal dcéru v mojom veku a ktorého som odmietla preto, že ma zrejme tak strašne bavia vzťahové drámy, pitvačky v bolesti a hranie sa na slečnu silnú a mužov-nepotrebujúcu.
Dávid, ktorého som vraj úplne ovládla (to som si nevymyslela, to mi napísal v tom poslednom liste) sa so mnou teda iba hral... Možno sa stavil sám so sebou, že ma dostane aj druhýkrát, a popritom sa hrajkal aj na druhom piesočku. Neverím...
Lenka len sedela a nechápavo na mňa pozerala. Zrejme som vyzerala ako návšteva z ríše mŕtvych. Vytiahla som mobil. Číslo už nie je uložené, ale aha, tu mám od neho ešte zopár nevymazaných smsiek.
Otvorila som jednu z nich a ukázala mobil Lenke.
„Je toto dostatočné vysvetlenie?”
Foto: SITA/AP
