vytlačte článok
pošlite článok„Neurob tú istú chybu ako ja. Tiež som nepočúval svoje srdce, myslel som, že viem všetko najlepšie a moja hlava rozhodne, ako to bude. Ale bola to naozaj veľká chyba...”
Ach, zase to isté. Tá mužská márnomyseľnosť, vďaka ktorej sú presvedčení, že oni majú robiť chyby a my sme tu na to, aby sme im tie omyly odpúšťali. Odpustenie... Vedela som, že keby som mu to dala poriadne vyžrať, chodil by po štyroch a poslúchal ma na slovo. Ehm, istý čas. Možno ešte aj pár dní po mojom milosrdnom odpustení. Ale potom čo?
„No, nebolo to náhodou tak, že ťa nejaká tvoja nová známosť odkopla, tak to skúšaš na osvedčenom mieste?” musela som už nejako zareagovať a toto bolo prvé, čo mi napadlo.
„Niky, pochop ma. Mal som pocit, že s tebou všetko strácam. Asi sa mi zdalo, že je jednoduchšie stratiť teba, božemôj, ja neviem... zmazal som city, zatiahol záves, bral som si od žien len to, čo som práve potreboval. Ale bolo to šialenstvo, pretože som v každej hľadal teba,” vyhŕkol Lukáš a svoj zúfalý pohľad už neupieral na mňa, ale do zeme. A zdalo sa mi to, alebo sa jeho hlas naozaj triasol?
Ale čo ak je to iba hra? Nejaký dobre premyslený experiment?
Snažila som sa rozprúdiť svoje analytické myslenie, ale moja myseľ upadala do stavu hibernácie. Posledné vytrvalé mozgové bunky svojimi tenkými neurónovými hláskom kričali „Nebuď blbá, nerob somariny!“
Ale nebolo mi to nič platné. Tlkot srdca, v ktorom sa prebúdzali staré city, prehlušil hlas rozumu a ja som zdesene zistila, že takto zoči-voči som proti Lukášovi bezmocná. Napriek moci, ktorú mi on sám dával do mojich rúk. Dopila som poslednú sangriu a zavolala taxík.
„Potrebujem čas. Ja sa ti ozvem.”
Ale nič také som neplánovala. Situáciu som vyhodnotila jednoznačne – čo robím, zle robím, a tak už radšej nič neurobím. Dám veciam voľný priebeh. Neozvem sa ani Dávidovi (a už vôbec mu opäť nevleziem do postele) a neozvem sa ani Lukášovi (a už vôbec mu nevleziem do jeho teatrálne kajúcneho náručia). Dám si pohov... aspoň zatiaľ.
No niečím som sa zamestnať musela, a tak som posledné dni trávila v Hornbachu a vykupovala kvetináče, hnojivá, vrecká zeminy a izbové kvetiny. Doma som sa potom prplala v hline, presádzala a tešila sa z rozmiestňovania zelených dekorácií po celom byte. Šéfku som prehovorila na špeciálnu jarnú prílohu o tom, ako si vytvoriť exotickú záhradu priamo v paneláku a seba som pomaly presviedčala o tom, že tie rady zo ženských časopisov (ak nechcete myslieť na chlapa, nájdite si koníčka) nie sú až tak mimo.
Záhradníckou mániou som nakazila aj Lenku.
„Pozri, akú krásnu azalku som našla,” rútila sa ku mne, samozrejme v rámci svojich obmedzených možností.
„Uhm, fakt pekná. Bielu nemali? Hodila by sa mi do kuchyne.”
„Neviem. A už to na dnes vzdávam. Odtlač ma k pokladni,” Lenka sa zvalila na vozík a začala odfukovať.
„Bože, dúfam, že to na teba nejde,” začala som panikáriť.
„Neboj, termín mám až o dva týždne,” spokojne si pohladila okrúhly súdok, ktorý so sebou všade vláčila. „Ale nebolo by to krásne, porodiť práve tu, pod palmou, medzi tými všetkými kvetmi?”
„Ak chceš, aby ti pupočnú šnúru prestrihol odborník a nie nejaký chlapík v zašpinených montérkach, radšej na takéto nápady zabudni!” prehlásila som mierne vystrašene a tlačila oba vozíky ku kase.
Lenka vyhodila svojho muža tesne po tom, ako si z ultrazvuku priniesla prvú čiernobielu fotku spoločného potomka. Chcela to urobiť už dávno predtým. Už zopárkrát bola pevne rozhodnutá, vlastne sa o to aj párkrát pokúsila. Jeho značkové obleky sa váľali na ulici, jeho drahé suveníry z ďalekých ciest sa premieňali na hŕbu črepín, jeho znefunkčnený laptop a nová plazma skončili v zbernom dvore. Nič nepomáhalo ukončiť ich nerovný vzťah. Až ten malý človiečik, ku ktorému sa odrazu v Lenke zdvihla vlna nepoznaných pocitov, ten malý zhluk buniek, ktorý vznikol vďaka ich spojeniu, až ten ich konečne rozdelil. Lenka si uvedomila, že tak, ako žila doteraz, s dieťaťom už žiť nemôže. Dodalo jej silu, mala pocit, že v tom boji už nie je sama a verila, že bez lásky nezostane. Skutočnej lásky.
„Niekoho som spoznala,” ozvala som sa, keď som jej vymasírovala obe opuchnuté nohy mentolovým krémom.
„Chlapa?! Čo je zač?” nedočkavo sa spýtala, až je z lyžičky naplnenej výživou kvaplo na šaty. „Neodolateľný. Tajomný. Šarmantný. Inteligentný. A starší.”
„Fúha, to znie dobre. A čo ďalej?”
„Neviem,” podala som jej papierový obrúsok. „Lukáš sa chce ku mne vrátiť.”
„Ježišmária!” rázne položila pohárik s výživou na stôl a výhražne na mňa pozrela. „Na to ani nepomysli!”
„Už sa stalo,” previnilo som zaklipkala očami. „Myslím tým to myslenie. Nedá sa to v hlave vypnúť. Jednoducho...”
„A čo ten nový chlap? Pán Neodolateľný?”
„Veď práve preto neviem...”
Vysypala som to na Lenku presne tak, ako som to cítila. Že Dávid ma priťahuje ako niečo vzrušujúce, nepoznané, ako prísľub zážitku z niečoho nového a možno lepšieho. Ale že Lukáš je napriek všetkému stále vo mne. Pretože to bol človek, s ktorým som si predstavovala svoju budúcnosť. Prísľub spoločného života. Skrátka, mal to byť môj muž. A teraz ním naozaj byť môže a chce. A ja mám povedať nie?
„Jasné, že áno. Jednoznačne nie,” navigovala ma Lenka.
„Tak, ako teda?!”
Úryvok z knihy Šiesta noc / autorka Iva Kučerová
Foto: 123rf
