O päť minút dvanásť alebo Kedy je už „načase“

Viete, ako to je - niekto sníva o svadbe už po mesiaci, a niekomu sa prevracajú oči stĺpikom ešte aj po desiatich rokoch spolužitia. Ale aj tak väčšine žien, ktoré sú vo vzťahu, spokojnom a presne takom, po akom túžili, napadne dotieravá otázka: Dokedy mám čakať? A kedy je vlastne načase mať svadbu?!

Ťažko povedať. Pár mesiacov, pár rokov? Možno to závisí od toho, koľko rokov máte vy. Vziať sa po pár mesiacoch v tridsaťpäťke, keď už má človek niečo odžité a na vlastnej koži otestované, vie, čo chce a čo určite nie, je iné, ako vziať sa po polroku v osemnástich. Aj keď - stále je to individuálne. Niekto má vo svojich požiadavkách na celoživotného partnera jasno hneď a niekto si nie je istý celé roky.

Hovorí sa, že keď sa dvaja milujú, nie je načo čakať. Skúsenosti však potvrdzujú, že prvé dva roky vzťahu sa človek nachádza v akomsi citovom poblúznení a to z jednoduchého dôvodu. Zariadila to tak príroda, aby tak podporila demografickú krivku. V prvých dvoch rokoch sú ľudia k sebe priťahovaní silnými chemickými reakciami, počas tohto obdobia sú náchylnejší robiť rôzne rozhodnutia emocionálneho charakteru, medzi ktoré patrí aj svadba a spoločný potomok. Problémom však občas býva to, že po tých cca dvoch rokoch hladina hormónov klesá, chémia vyprcháva a ľudia prichádzajú k rozumu, no a ak bol výber ich partnera ovplyvnený viac príťažlivosťou, než racionalitou, je na svete problém. Preto sa hovorí, že počkať dva roky nemôže byť nikdy na škodu. Asi to má niečo do seba, lebo faktom je, že mnoho párov sa rozchádza práve v takomto časovom horizonte - keď takzvane padnú z očí ružové okuliare.

Niektorí však hovoria, že ak by sme mali čakať až na túto rozumovú etapu výberu partnera, tak by sme sa nikdy nevydali, pretože rozum by nám jasne vysvetlil, že svadba je vlastne blbosť a neexistuje na ňu žiadny rozumný dôvod. No vážne, vraj musíme byť aspoň trochu bláznivo zamilované a mierne mimo zmyslov, aby sme k tomuto kroku pristúpili. Tiež zaujímavá teória. Ale má niečo do seba, pretože ďalším faktom je to, že mnoho párov, ktoré spolu randia, či žijú x rokov, sa nakoniec k svadbe nikdy nedostane. Nevidia už na ňu totiž žiaden dôvod.

Najčastejšie obdobie, po ktorom dochádza ku svadbe, sú tri roky. Podstatnejšie sú však dôvody, ktoré k tomu nevesty či ženíchov vedú. V skratke by sa dali opísať jednou vetou: K nikomu predtým som ešte nikdy nič podobné necítil/-a...

Nedajte sa však štatistickým výsledkom zmiasť. Každý z nás je na tom inak. Aj keď - zopár právd platí všeobecne:

- Čas nezaručuje šťastný vzťah. Či sa nám to páči, alebo nie - je to skôr náhoda.

- Teoreticky šťastný vzťah zaručí pragmatický výber partnera, na základe spoločných hodnôt, životného štýlu, predstáv o budúcnosti atď. - ale vzhľadom na to, že človek sa vraj každých sedem rokov tak trochu mení, nemusí byť váš manžel o pár rokov ten istý muž ako dnes.

- Nerobiť hlúposti, a rozhodovať sa na základe logických argumentov je tiež na prvý pohľad bezpečná cesta, ale - nikto nikdy nevie, čo sa môže stať a aj najväčšieho solídneho pragmatika môže zasiahnuť Amorov šíp, lietajúca iskra, vášeň, ktorej jednoducho nedokáže odolať. A je po sľube vernosti.

- Ak do toho ideme s vedomím, že sa to môže skončiť, tak o pár percent zvyšujeme pravdepodobnosť, že sa to naozaj skončí. Má to niečo so sugesciou a silou podvedomia, podstatné je však zistenie, že tí, čo veria v lásku až do konca života, majú väčšiu šancu, že ju naozaj nájdu.

- A nakoniec: Nie je dôležité kedy, ale kto a s kým.
V jednom z prvých stĺpčekov som písala, že svadba by mala byť až vtedy, keď spolu prežijete dovolenku, chorobu, návštevu rodičov, keď úspešne zdoláte núdzu, aj nečakané šťastie, no a okrem toho platí, že treba toho druhého zažiť pri hádke, vidieť, ako sa správa k ľuďom okolo seba, ako zvláda stresové situácie a hlavne treba mať vyjasnené finančné záležitosti t.j. hospodárenie vo dvojici, a existenčné záležitosti t.j. kde budete bývať, koľko budete mať detí a čo vlastne chcete v živote robiť.

Určite nie je najvyšší čas vtedy, keď do vás hustia rodičia, keď vás provokujú kamaráti, alebo keď sa okolo vás ozývajú poznámky, že už by sa patrilo. Musíte to chcieť VY sami.

A vlastne to je aj najlepšia odpoveď na tú základnú otázku v nadpise: Musíte to jednoducho chcieť.

Foto:

SITA