Na Benátsky ples v chateau v svadobných šatách

Na moje svadobné šaty sa aj po dvoch rokoch nedokážem vynadívať. Neuveríte, keď vám poviem, že sa na ne dívam každý deň! Samozrejme, nie cielene. Mám ich však zavesené v skrini, tak aj keby nechcem, vždy mi na ne padne zrak, keď zo skrine niečo vyberám. Minulý rok som si ich obliekla dokonca trikrát, tri soboty po sebe. Nie však len tak pre radosť, aby som sa v nich zatočila pred zrkadlom a s nostalgiou si zaspomínala na svadbu :) Ale naživo, do spoločnosti. Šaty som si kupovala s vedomím, že ich budem môcť využiť aj na plesy a polroka po svadbe som to zobrala vážne. Prvý ples sa konal 13. februára v Chateau Bela. Tušila som, že sa môžem tešiť a čakať od neho veľmi veľa. Pri chateu neplatí obľúbené - neteš sa a bude super a opačne (mimochodom tento výrok vôbec nemám rada). A tu si pozorný čitateľ všimne, ako sa prejavuje moja priznaná užívačnosť - nečakala som a nesnívala o tom, že manželovi napadne kúpiť lístky na ples, ale všetko som zobrala do vlastných rúk. Kúpila lístky, zarezervovala apartmán na jednu noc, vyžehlila mu košeľu a naleštila topánky. "Miláčik, na Valentína ideme na ples!" Že máme rozbombardovaný byt a musíme sa vysťahovať, (na čo ma prirodzene nezabudol upozorniť) som zmietla pod stôl. "Aspoň nebudeme spať v tom bordeli, ale grófskom apartmáne!" K tomu jeden sexi úsmev a pusa a celý týždeň sme sa popri upratovaní nerozprávali o ničom inom ako o plese.

V sobotu som pomedzi triedenie vecí do škatúľ zabehla k vizážistke, vlasy som si upravila sama, šaty a oblek prichystala na vešiak, do tašky nahádzala pár nevyhnutných vecí a vyštartovali sme do snehovej chumelice. Takú strastiplnú cestu som ešte nezažila, od Nových Zámkov sme nevideli na meter a namiesto cesty som mala pocit, že sa plavíme po bielej mesačnej krajine. Do chateu sme prišli vystresovaní, vynervovaní, ja som mala krk stuhnutý ako býk pred koridou. Samozrejme, ples bol už v plnom prúde.

Stačilo však pár chvíľ na tomto čarovnom mieste a spadla na mňa neskutočná pohoda, stuhnutý krk povolil, na tvári mi zavládol užívačný úsmev, a keď som otvorila dvere na našom apartmáne - ktorý bol dvakrát taký veľký ako náš starý byt spolu s novým dokopy - začal sa pre mňa nový deň, ktorý by mohol trvať večne. Nemohla som sa vynadívať na všetky tie stolíky - malý konferenčný, veľký konferenčný, pánsky písací, dámsky písací, toaletný. A tá posteľ! Obrovská s nadýchanými voňavými perinami a chutnými nočnými stolíkmi s opulentnými lampami. Všetko ladené v bielo-modro-žltej farebnej kombinácii. V mramorovej kúpeľni som si doladila make-up (a sľúbila si, že tú obrovskú vaňu si v noci napustím a okúpem sa), prezliekla sa do svadobných šiat, manžel do svadobného obleku a po úzkych točitých schodoch z vežičky našej kráľovskej izbičky sme zišli do salónov, kde sa vrátil čas o štyri storočia späť. Pravý benátsky bál! Jedna maska krajšia ako druhá. Bohabojní rytieri s bielymi puntkami, spanilé kontesy v zamatových toaletách, trubadúri s obrovskými klobúkmi, tajomné kňažné so zmyselnými škraboškami... Živá hudba korešpondovala s atmosférou. Valčík, waltz, foxtrot, trochu swingu, ale aj moderné kolá. Pomedzi to švédske stoly s neskutočnými dobrotami francúzskej kuchyne. A tie dezerty!

Všetkého sme si užili do sýtosti a s polnocou sme si vycupitali tých cca päťdesiatšesť schodov do našej chutnej vežičky s guľatými oknami a ja som dodržala slovo a napustila si vaňu!
 
V tú noc sa mi nič snívalo, lebo som nespala. Nechcela som, aby mi ušla čo i len minútka strávená v tomto rozprávkovom kaštieli, ktorý požehnalo nebo do rána novou ešte trblietavejšou a belšou perinou. Ten, kto sníva s otvorenými očami tak rád ako ja, vie, o čom píšem...

Foto: môj manžel