vytlačte článok
pošlite článok„Ako svadobné prípravy? Čo už máte hotové? Termín vybraný? Kedy sa mám objednať kaderníčke?“ zachichotala sa mama, zopla ruky a s očami upretými na nás čakala obšírne odpovede.
„Pravdupovediac ešte nemáme vybavené nič,“ mykla som plecami. „Pustíme sa do toho až v januári.“
„Klárinka, nenechávaj si to na poslednú chvíľu, vieš, aké ťažké je zohnať dobrú reštauráciu? Kolegyňa vydávala dcéru teraz v septembri a sálu už mali zajednanú rok vopred! A druhá kolegyňa, Edita, tato, ty vieš ktorá,“ obrátila sa k otcovi, ktorý sedel uvelebený v kresle a čítal televízny program. Automaticky pokýval hlavou na súhlas a mama pokračovala ďalej, „hovorila, že obvolala už päť reštaurácií a všetky boli obsadené. A to majú svadbu v júli, až po vás. A čo kameramani, kapely, na to si už myslela? Aj výslužky musím objednať, a to nie je len tak zo dňa na deň. Keď je dobrá cukrárka, tak tá má toho veľa, tú musím skorej zajednať. Aj som už rozmýšľala, aké zákusky dáme do výslužiek, neviem, či malú, alebo veľkú škatuľu, to sa musím ešte kolegýň popýtať, aby som do rečí neprišla, keby som náhodou dala malú. Tato, ako dáme - rodine veľkú a ostatným malú?“ obrátila sa mama zas na otca a ten opäť vykonal požadovaný úkon potrasenia hlavou. „Potom by sme potrebovali dvadsať zákuskov do škatule, a aby to bolo akurátne, každému podľa chuti, tak musím zvážiť, aké vyberieme - punčové rezy, dobošku, rolády lekvárové, keď dáme čokoládové špice, tak to sa pobije v tej škatuli, ale mali by sme dať, aj Marta, keď vydávala syna, mala aj špice aj krémeše, a to bolo leto, august, aj sa báli, reku, pokazí sa to v tom teple, ale dali, no a metrový koláč dáme, to je dobré, aj medové rezy, aj laskonky...“
„Mama, laskonky už nikto neje,“ ozvala sa moja sestra z gauča.
„Ale čoby nejedol,“ zahriakla ju mama a bez nádychu pokračovala: „A čo torta? Budeme dávať aj svadobné torty, odkrojí sa z každej, nech si ľudia odnesú. Vieš, ako to je, keď ti prinesú tortu, a potom ohovoria, že sme ani ochutnať nedali, takéto veci, to by som nechcela zažiť, ako u Kadlecov, keď sa mladí brali, tak niektorým ľuďom sa ani výslužka neušla, že vraj ich prišlo viacej, ako čakali, ale však mali mať rezervu pripravenú, však aj večer sa vždy prídu kamaráti pozrieť, a treba ich pohostiť, ponúknuť slané, sladké...“
Mama sa nedala zastaviť. Ja som sedela bez slova, vedela som, že je zbytočné ju prerušovať. Zákusky som naozaj nemienila riešiť, nech si mama spraví, ako chce. Marcel však na niečo podobné zvyknutý nebol a nevedel zastaviť šklbanie kútikmi úst.
„Ach, toľko toho bude treba zariadiť, plnú hlavu mám,“ gestikulovala mama a vrtela sa v kresle. „Ženy v robote hovoria, že mesiac pred svadbou sa nevyspím a dom bude hore nohami.“
Bolo mi úplne jasné, že mama rozoberie s kolegyňami našu svadbu do najmenších detailov. A tiež mi bolo jasné, že bude svadbu prežívať viac než je zdravé a z každej drobnosti vyrobí problém hodný dramatického stvárnenia. Ale nevadilo mi to, radšej nech je až prihorlivá, ako by mala byť studená ako psí čumák. Ako moja budúca svokra.
A Marcel si tiež zvykne.
„Už sa teším na zajtra,“ upokojila sa mama napokon a konečne si odpila z kávy, ktorá jej počas rečnenia chladla na stolíku. „Porozprávam sa s tvojou mamičkou a všetko dohodneme,“ usmiala sa na Marcela. „Chlapi aj tak ničomu nerozumejú, tak môžu spolu debatiť o niečom inom a my preberieme ženské veci.“
Marcel jej úsmev vrátil, no očividne nebol o podobnom priebehu zajtrajška až taký presvedčený. Ani ja som nebola. Keď moja mama spustí podobnú tirádu ako dnes aj na Marcelovu matku, vrelého prijatia sa asi nedočká. A o komunikačných schopnostiach Marcelovho otca vieme tiež svoje.
Ale veď uvidíme...
Úryvok z knihy Iva Kučerová - „Muži, manželstvá a iné problémy“
