Láska na prvý pohľad

Pamätáte si na Vaše úplne prvé stretnutie?
B: Ja si ho pamätám veľmi dobre. Začiatkom januára 2002 som prišiel z martinského divadla sem do nitrianskeho. Prišiel som na prvú čítaciu skúšku hry ...a ešte som aj smoliar, ktorú režíroval môj pedagóg na VŠMU Emil Horváth. Bola zima, meškal mi autobus, takže som prišiel posledný, s veľkým ruksakom, scenár som mal naspodku. Sadol som si a oproti mne sedela Klaudia. Povedal som si: Fúúúha! Hneď som sa opýtal svojho spolužiaka Marcela Ochránka, kto to je, čo to je.
K: Bola to láska na prvý pohľad. Hneď, ako vošiel, ma zaujal, mal okuliare, taký intelektuál, dlhé vlasy, štrikovaný svetrík. Hneď sa mi páčil.

Kedy ste mali prvé rande?
B: Bolo to mesiac po prvom stretnutí, na Valentína.
K: Doobeda bola skúška, poobede sa už páriky rozliezali a my sme zrazu zostali v bufete sami.
B: Tak som sa Klaudiky opýtal, či niekam nepôjdeme aj my.
K: A išli sme.
B: Porozprávali sme sa a zistili sme, že patríme k sebe.

Čo si jeden na druhom ceníte najviac?
K: Tie hodnoty sa podľa mňa odkrývajú celý život. Ja som hlavne potrebovala istotu. Cítiť v niekom oporu, ochranu. Cítiť sa v bezpečí. A to mi Braňo ponúkol a ponúka stále. Láska je už samozrejmosťou.
B: Ja som zase hľadal ženu, s ktorou by som si povedal, že je to na celý život. Chcel som si založiť rodinu a pri Klaudii som cítil, že máme rovnaké priority. Mať rodinu a domov.

Ako prebehli zásnuby?
K: Bolo to na hodoch v Blatnom, odtiaľ pochádza môj otec. Stretla sa tam celá rodina vrátane bratrancov, sesterníc, široká rodina.
B: Ja som bol vtedy prvýkrát oficiálne uvedený do rodiny. Zaťukal som na pohár, bolo to celé také romantické.
K: Ty si bol vtedy snom každej ženy. Všetky vyťahovali vreckovky.
B: Áno, a muži závideli, že som na niečo také mal odvahu.

Kedy ste mali svadbu?
B: Na moje 33. narodeniny.
K: Svadbu sme mali 10. júla 2004, Braňo oslavoval po polnoci 11. júla narodeniny. Mali sme ju v Nitre, v kostole na Chrenovej. Poznali sme kňaza, ktorý nás oddával, bol to taký divadelník.
B: Dokonca ten kňaz pôvodne chcel ísť na herectvo, pamätal si ma z prijímačiek. Je to zaujímavé, že nakoniec skončil niekde úplne inde.

Ako si na ňu spomínate?
K: Myslím si, že sme mali krásnu svadbu. Bezstresovú, všetko prebehlo v pokoji.
B: Urobili sme si ju sami, podľa svojich predstáv, všetko sme si zariadili sami. Myslím si, že aj všetci hostia boli spokojní.

Kedy sa narodil Branko?
K: Branko sa narodil v marci 2006. My máme také dvojročné intervaly vo všetkom. V roku 2002 sme sa zoznámili, v 2004 sme mali svadbu, v 2006 sa narodil Branko, v roku 2008 sme sa presťahovali do Poľného Kesova do domčeka a teraz v roku 2010 čakáme druhý prírastok do rodiny.

Ako ste prežívali pôrod? Bol otecko pri ňom?
K: Nakoniec som rodila cisárskym rezom, lebo Branko bol zle otočený. Ďakujem Bohu, že žijem v tomto storočí a prežila som pokojný pôrod.
B: Ja som vedel presne, kedy to príde. Videl som Branka ako prvý. Povedali mi, keď išla Klaudika na sálu a o dvadsať minút som už Branka fotil.

Aký je Branko?
B: Už sa začíname venovať aj takým „chlapským“ veciam. Hrávať futbal, kopať si loptu, venujeme sa športu.
K: Branko je umelecká duša.
B: Keď mu povieme, že ideme do divadla, rozžiaria sa mu oči. Chodíme spolu na predstavenia do Starého divadla aj do Divadla Andreja Bagara, keď sú tam rozprávky. Má rád zákulisie. Bol už s nami aj na niekoľkých skúškach, nikdy s ním nebol problém.
K: Myslím, že na to, aký je maličký, veľmi rýchlo pochopil, že je to akože, nie naozaj, nemali sme s tým problém. Keď Braňo vyšiel na chodbu s maskou čerta, vedel, že je to tatinko. Je to naozaj múdry chlapček.

Ako ste si užívali materskú dovolenku?
K: Veľmi, bolo to najkrajšie obdobie môjho života. Jednoznačne sme ho veľmi chceli, tešili sme sa na neho. Boli to krásne tri roky, vôbec som ich nevnímala ako obetu, nič som nestratila.
B: Aj na Brankovi pozorujeme, že obdobie, ktoré prežil so svojou maminou mu pomohlo.

Momentálne ste v radostnom očakávaní ďalšieho prírastku do rodiny. Ako ho prežívate?
K: Veľmi sa tešíme. Myslím, že je už najvyšší čas na súrodenca, Branko má 4 roky. Prišlo to trošku nečakane. Keď to človek najmenej čaká, príde to.
B: Pred pár rokmi sme sa boli pozrieť na krásne pútnické miesto Medugorje, kde má sochu Panenka Mária. Chceli sme sa poďakovať za to, že sme sa našli, a poprosili sme o rozšírenie rodinky. Vrátili sme sa domov a čakali sme Branka. Prešiel nejaký čas a vrátili sme sa do Medugorje aj s Brankom. Znovu sme sa chceli poďakovať za úžasného syna a už sme rozmýšľali o tom, keby k nemu pribudol aj súrodenec... Prišli sme domov a Brankov súrodenec je na ceste. (smiech) Treba tomu veriť.
K: Je to pre nás naozaj zázračné miesto.

Pohlavie dieťatka už viete?
K: Ešte nevieme, ale keď sa to bude dať zistiť, budeme to chcieť vedieť.

A čo by ste chceli?
B: Tajne dúfame, že by to mohlo byť dievčatko, do páru. Ale cítime, že to bude asi druhý chlapec.

A Branko, ty by si čo chcel?
Branko: Dievčatko.
K: Hlavne chceme zdravé dieťatko.

Mená už máte vybraté?
B: Dievčenské meno sme už vybrali. Chceli by sme Marínu. Ale chlapčenské ešte vyberáme. Klaudika chce Matúša a ja chcem Šimona. Ale asi to bude Matúš, ustúpim Klaudike, lebo prvé meno išlo po tatovi, to som chcel ja.

Ako dlho plánujete byť na materskej?
K: Nechávam to otvorené. Ak bude nejaká príležitosť, ja si rada odbehnem do divadla.

Na divadelných doskách ste už mali možnosť stáť aj spolu, naposledy v Kolumbíne. Ako sa vám spolu hrá? Vnímate sa inak ako s inými kolegami?
B: Práveže zrazu je to práca a aj keď viem, že je to moja manželka, vnímame sa profesionálne.
K: Dialóg sme vlastne spolu mali len v Maškaráde a potom až v Kolumbíne. Inak sme spolu hrali v niekoľkých hrách, ale ani sme sa nestretli na javisku.
B: Je to aj tým, že Klaudia je skôr obsadzovaná do hudobno-dramatických žánrov, muzikálov, a ja zase do dramatických.

Aké výhody a nevýhody vidíte v tom, keď obaja v pári majú rovnaké povolanie?
B: Pre mňa je to výhoda v tom, že sme spolu každý deň, aj v práci, aj doma. A keď mám nejaký problém v práci, Klaudia ma pochopí, lebo vie, o čom hovorím. Veľa sa spolu rozprávame a chápeme sa niekedy aj bez slov.
K: Nevýhoda by podľa mňa nastala vtedy, keby sme boli tak pracovne vyťažení, že by sme spolu hrali od septembra do júna v každom predstavení, možno by nastala nejaká ponorka. Aj keď už boli obdobia, keď sme boli spolu 24 hodín denne, v práci, doma, ale ponorka nenastala. Hlavne, máme na všetko rovnaký názor, a to je dôležité.
B: Máme prácu, ktorá nás napĺňa, máme rodinu, ktorá nás napĺňa. Všetko riešime spoločne.
K: Problém môže nastať aj vtedy, ak budeme mať obaja večer predstavenie a zrazu nemá kto byť s deťmi. Ale v tomto nám divadlo vychádza maximálne v ústrety.

Žiarlite na seba navzájom?
K: Myslím si, že zdravá žiarlivosť v každom vzťahu musí byť.
B: Ale chorobná žiarlivosť nie. Ani na objatia a bozky v predstaveniach. To chápeme.

Ako trávite spoločný voľný čas?
K: Našim potešením je teraz najmä domček, užívame si život na dedinke, život tam plynie tak rýchlo. Radi cestujeme. Do Popradu, do Banskej Štiavnice...

Aké plány máte do najbližšej budúcnosti? Čo by ste chceli dosiahnuť?
B: Pre nás je teraz najdôležitejšie mať šťastnú rodinu, aby sme boli zdraví, aby sa nám darilo.
K: Všetko vnímame cez deti. Pri všetkom už rozmýšľame aj nad nimi. Deti sú naša najväčšia motivácia.

Klaudia Kolembusová snívala v detstve o povolaní v sfére zdravotníctva. Aj vďaka jej tanečným, recitačným a speváckym schopnostiam sa nakoniec ocitla na konzervatóriu v Bratislave. Už v druhom ročníku si ju na konkurze Divadla Andreja Bagara na postavu Chavy do muzikálu Fidlikant na streche všimol režisér Jozef Bednárik. Po skončení konzervatória jej Divadlao Andreja Bagara ponúklo angažmán a postupne sa v ňom zhosťuje viacerých krásnych postáv.

Branislav Matuščin dostal v treťom ročníku na gymnáziu v Poprade ponuku od ochotníckeho divadla na malú postavu. Potlesk a obdiv publika sa mu natoľko zapáčili, že v hraní pokračoval. Dostal sa na VŠMU a odtiaľ do martinského divadla. Počas jeho pôsobenia v Martine ho oslovil kolega, či by neskúsil režijne naštudovať hru s ochotníckym divadlom. Urobil to a predstavenie bolo také úspešné, že podobnú ponuku dostal aj od martinského divadla. Z Martina prišiel Branislav do Divadla Andreja Bagara v Nitre a po dvoch sezónach odišiel do divadla v Žiline. Tam okrem hrania opäť režíroval. Po troch sezónach sa Branislav Matuščin vrátil do Nitry, kde je dodnes. Momentálne sa venuje mladým ľuďom na konzervatóriu, kde vyučuje hereckú tvorbu, režíruje rozprávky v zvolenskom divadle a, samozrejme, účinkuje v predstaveniach DAB.