vytlačte článok
pošlite článokAk je nevesta príliš (aj keď - čo je to vlastne „príliš“?) mladá, už začnú reči o tom, či sa vydávať „musí“ a ak sa nemusí, tak sa hneď nájdu dobrovoľníci, ktorí všade roztrubujú, že robí hlúposť, že si kazí život, že manželstvo určite nevydrží a iné optimistické vyhlásenia. Dnes už je len málo rodičov, ktorí by pri oznámení dvadsaťročného potomka, že sa mieni vydávať či ženiť, negúľali očami a nehádzali zúfalé pohľady. Vraj, na svadbu času dosť... Ale keď roky utekajú a potomkovi - tento prípad sa týka prevažne žien - sa stále nepriplietol do cesty nikto, kto by stál za vyslovenie toho osudného „áno“, tak často práve rodičia začnú zase vyťahovať starostlivé pohľady, tento krát ustarosteného charakteru a pointa výčitky sa zmení na: dokedy chceš ešte čakať? Už máš predsa na vydaj vek!
S tým vekom je to však naozaj ošemetné. Kedysi bola stará dievka už aj tá, ktorú v dvadsiatke ešte stále žiadny šuhaj nepopýtal. Ešte aj nie tak dávno bol priemerný sobášny vek ženíchov v rozpätí 22 až 23 rokov, slobodných neviest na úrovni 19 až 21 rokov a k zásadným zmenám došlo až po roku 1989. Dnes sa k správnemu veku na vydaj vyjadrujú predovšetkým zdravotníci, ktorí sa na túto otázku pozerajú z čisto praktického hľadiska a argumentujú, že ideálny vek na prvé dieťa je pred tridsiatkou, takže by aj ten sobáš mal prebehnúť niekedy do tohto časového úseku.
Ešte pred pár rokmi im to aj celkom vychádzalo - priemerný vek neviest bol okolo 25 rokov. Pomaly sa to však akosi samovoľne mení. Napríklad také hlavné mesto: v roku 2007 bol priemerný vek ženíchov 33,5 rokov a neviest 30,3 roka. Najpočetnejšiu skupinu tvorili sobáše s vekom ženícha od tých 25 do tých cca 29 rokov a pri nevestách to bolo prevažne v rozmedzí od 25 do 27 rokov. V roku 2008 už najpočetnejšiu skupinu novomanželov z hľadiska veku tvorili ženísi medzi 30. až 34. rokom a nevesty medzi 25. až 29. rokom a priemerný vek novomanželov bol, čo sa ženíchov týka, 34,16 rokov a pri nevestách 31,5 rokov.
Z toho teda vyplýva, že akýsi pomyselný obľúbený vek na vydaj sa pomaličky mení, inak povedané posúva k vyšším číslam. Teoreticky by to malo byť prínosom, keďže po tridsiatke je (mal by byť) človek už vyzretejší, jeho rozhodnutia by mali byť premyslenejšie a osobnosť ustálenejšia.
Teoreticky to teda znie pekne. Prax je však iná.
Ak má žena po tridsiatke a je stále slobodná, drvivá väčšina ľudí začne (či už vedome alebo podvedome) pátrať po probléme. Veď určite tu nejaký musí byť, ak sa dotyčná stále nevydala! No a čím viac rôčky pribúdajú, tým viac si „musí“ privykať na to, že otázka „A svadbu ešte nechystáš?“ regulárne nahradila obyčajný pozdrav.
Zároveň však bijú na poplach aj rôzni odborníci, ktorí preferujú svadby v skoršom veku najmä z biologického hľadiska - keďže mladí ľudia sú (vraj) prispôsobivejší a vedia sa lepšie zladiť v spoločnom živote, a mladé matky zvládajú materstvo (vraj) lepšie, sú flexibilnejšie, menej ustráchané a vydržia viac.
A teraz buď z toho múdry!
Vydávať sa z veľkej lásky, pokojne aj v mladom veku, keď ešte človek dokáže prežívať emócie absolútne naplno, bez nejakých racionálnych argumentov, alebo sa nikam neponáhľať, a počkať, ako sa vzťah, a iné veci v živote vyvŕbia? Robiť si niečo z rečí matky, ktorá sa bojí, že dcéra ostane starou dievkou - alebo mávnuť rukou a čakať na toho Pravého, najmä ak už pár krát z matkiných úst vyletela veta - Radšej som si mala zlomiť nohu, ako sa vydať za tvojho otca?
Kedy do toho „skočiť“? Po piatich rokoch vzťahu, v akomkoľvek veku človek je alebo si stanoviť hranicu, že minimálne päť rokov po promócii nebudem robiť žiadne rozhodnutia s dlhodobými následkami? Vydať sa, keď to tak cítime, bez ohľadu na akékoľvek časové hľadiská, alebo sa riadiť štatistikami, ktoré uvádzajú, aké manželstvá majú najväčšiu šancu na úspech? Nedať sa odradiť, ak máte dvadsať a po ničom inom ako spojení s mužom života netúžite? A nenechať sa znechutiť, ak máte tridsaťpäť a nad svadbou ešte intenzívne nerozmýšľate?
Hm, správna odpoveď možno neexistuje práve tak ako ten „správny“ vek na vydaj.
Hlavné je asi len to, aby ste „to“ robili dobrovoľne, po dôkladnom zvážení a zároveň z celého srdca :-)
