Kamarátky na svadbe: povinná jazda!

Kde to všetko začalo?

Na strednej škole sa mi podarilo spoznať niekoľko úžasných dievčat, ktoré sa postupom času stali a do dnešných dní aj, našťastie, ostali, mojimi blízkymi priateľkami. Niektoré z nich (paradoxom tie, u ktorých by som to najmenej predpokladala) už majú horúčkovité prípravy, svadbu a aj ospalé dozvuky po nej úspešne za sebou. Táto svadobná lavína sa spustila u mojej spolužiačky Lucii, ktorá ako prvá (na prekvapenie všetkých účastníkov jej života) začala šíriť svadobné famfáry. Mňa korunovala za hlavnú družičku, čím som nadobudla status veľmi dôležitej osoby po jej boku. No, tú najdôležitejšiu rolu sme už mali dávno rozohratú: boli sme najlepšie priateľky.

Jej svadba bola mojou

Celé 4 roky som chodila do školy vlakom, ranné vstávanie ma neskutočne ubíjalo (o poobednom cestovaní nehovoriac). A zrazu som išla (áno opäť vlakom) do rovnakého mesta, avšak za iným účelom, oveľa príjemnejším, akým bola kedysi moja školská inštitúcia. Strach, ktorý som však cítila, bol podobný ako keď som išla pred pár rokmi do školy a nevedela presne definovať algoritmy. Teraz to však bola zmes akéhosi vzrušenia (vydáva sa Lucia) a zároveň zodpovednosti (som prvá družička). Možno som to brala príliš vážne, no v tej chvíli som to tak cítila.

O pár minút neskôr

A zrazu som okupovala Luciinu detskú izbu (stále detskú), sedela tam rovnako pokojne ako keď sme mali 17 a rozprávali si o našich študentských láskach. Teraz sme však hovorili iba o jednej jedinej, pre ktorú sa rozhodla. Popritom som jej pomohla obuť svadobné črievice, aby mohla rovnako pokojne kráčať k oltáru. Moja Lucia sa tak stala skutočnou ženou, manželkou a v súčasnosti je už aj dvojnásobnou matkou (toto všetko stihla v priebehu troch rokov). Túto cestu sme však prešli spolu, aj keď nebolo vždy ľahké zosúladiť naše odlišné životy. Sila ženského priateľstva však ostáva rovnaká, len okolnosti sa menia...

Som v USA, nestíham!

Presne pred mesiacom sa vydávala ďalšia moja kamarátka a spolužiačka zo strednej školy v jednom balení. Ale fakt, že som nebola na jej svadbe, je pre mňa rovnako bolestivý, akoby som nebola na svadbe vlastnej. Aj keď priznávam, možno to znie z tohto pohľadu trošku prehnane. No keď strávite s niekým intenzívne štyri roky života, tak dôležitej časti študentskej mladosti a ten niekto (v mojom prípade Lenka) sa rozhodne vydať za muža (s ktorým je už niečo cez 8 rokov) je viac ako prirodzené, že som túžila byť s ňou, s nimi. Vidieť ju v situácii, o ktorej sme sa kedysi len teoreticky rozprávali, byť tam s ňou tých pár hodín, ktoré jej nezmenia iba priezvisko. Vrátiť sa retrospektívne do čias, kedy vyzerala viac ako dievča ako žena. Lenka sa stala skutočnou Nevestou, a ja som bola izolovaná tisícky kilometrov od udalosti, hostiny, priateľov, od okamihu, ktorý sa v jej živote už nezopakuje (pre jej dobro dúfam:).

Prečo je to iné?

Svadba kamarátky nie je taká istá, ako keď vás pozve rodina na svadbu tety, ktorú ste nikdy nevideli, či bratranca z tretieho kolena, ktorého meno nepozná ani vaša mama. Na svadbe vašich najbližších kamarátok pravdepodobne zistíte, že ste nikdy tak prirodzene nezapadli do prostredia, ako práve tam. To nevesta, hlavná aktérka, si vás vybrala, vy máte jedinečné privilégium zdieľať tento deň s ňou. Ste hrdé, že ste jej kamarátkou. Nie je tam nik, kto by vám hovoril, či prikazoval rob to a to. Vy robíte iba to, čo chce nevesta. A vy veľmi dobre viete, po čom nevesta túži, lebo ju poznáte lepšie ako samú seba... A v tento deň som s Lenkou nebola, videla som iba fotky, momentky, umeleckosť okamihu, útržky, ktoré mi iba priblížili jednotlivé scénky zo svadby. Svadobné DVD to možno povýši na vyššiu úroveň, no fyzickú prítomnosť ešte nič neprekonalo. Prečo musia byť svadby práve v lete?:)

Léto, léto mí...

Aj minulý rok, koncom augusta (kupodivu) som dostala pozvanie na svadbu mojej priateľky Mišky. Kedysi sme spolu drali školské lavice a jej úhľadné zošity som mala od nej toľkokrát požičané, že som časom nadobudla pocit, že sú moje: Prepáč, Miška! Na svadbu som sa však dostala (napriek úzkemu zoznamu), takže mi asi boli moje hriechy odpustené. Práve na tejto svadbe som si uvedomila, ako veľmi tanec spája ľudí, ale najmä to, že už nie sme Holky z naší škol(k)y (napriek tomu, že sme sa v danej chvíli tak cítili). Dojemné, krásne, silné, ako keď sa spojí vzácna prítomnosť s neopakovateľnou minulosťou...

Sestra je časť zo mňa

V poslednej dobe veľakrát premýšľam nad svadbou svojej sestry. Práve pri nej cítim, že to bude pravdepodobne najsilnejší moment, aký budem môcť v našom vzťahu precítiť. Každý, kto má sestru vie, aké je často komplikované vybudovať si silný vzťah a aké krásne a vzácne je, keď sa to nakoniec podarí. A obzvlášť, keď sú to dve rozličné povahy v rovnakom veku! Keď príde deň jej svadby, viem, že budem rovnako nervózna akoby som bola na svadbe svojej vlastnej a viem, že budem cítiť zodpovednosť za chuť torty a náladu hostí oveľa viac ako ona. Možno je to tým, že ona takéto veci nerieši, no pre mňa sú primárne. Pre ňu bude primárne, že som jednoducho jej sestrou, družičkou, a najlepšou priateľkou zároveň. Budem vedieť, komu ju odovzdávam. A budem sledovať, či ju svadba zmení, manželstvo posilní, a naše vzťahy sa ešte viac upevnia. Sesterské cesty sa v istom zmysle rozdelia, času bude menej, povinností viac, no krv nie je voda, a ja si k nej, k nám, cestu nájdem!

Rovnako ako k Lenke a k jej júlovej svadbe, na ktorej som prítomná nebola. Vlastne bola: v myšlienkach na naše priateľstvo a jej budúcnosť, ktorá je vzácna, pretože ešte nenastala...

Foto: stylemepretty.com, archív autora