Jeden úsmev poprosím! Úprimný, ak sa dá

Prestať sa smiať je však také náročné! Vôbec sa mi to nedarilo. Stále sa dialo niečo, čo mi úsmev vyprovokovalo. Vždy keď sa mi to stalo, samú seba som pokarhala s výstrahou, či chcem dopadnúť ako krstná Gabika, ktorá mala krásnu, ale až neuveriteľne zvráskavenú tvár (čo bolo na jej vek asi 65 rokov celkom prirodzené...). Občas vyhrali nad vráskami zuby, tak som si pri spontánnom smiechu rýchlo zakryla rukou ústa. Neviem odhadnúť, koľko toto moje sebakontrolovanie trvalo, ale s prestávkami možno pár mesiacov... Potom sa o mňa začal viac ako ktokoľvek iný predtým (okrem Mária z tretej bé, od ktorého som si každé ráno našla v lavici buď žuvačku alebo nálepku z Kuku ruku) zaujímať Ľudo z áčky a garde sa otočilo. Začala som sa trápiť, prečo sa cez prestávku neusmial alebo sa smial vtedy, keď sa to podľa mňa nehodilo...

Už dávno sa kvôli vráskam z úsmevu netrápim. Práve naopak. Keď sa mimovoľne pozriem do zrkadla a moja tvár je vážna, niekedy sa pokúšam nasilu usmiať, naštartovať dobrú náladu, tak ako auto. Niekedy to zadrháva, prítomnosti chýba šťava...

Na úsmeve je úžasná jeho nákazlivosť a keď pramení zvnútra dodáva výrazu tváre tú povestnú iskru. Muži odpadávajú a ženy závidia :)

Moje obľúbené večerné čítanie. Nájdete tam úplne všetko a práve stať o pozdrave ma veľmi zaujala.

Viete, že podľa etikety spoločenského správania by ste sa pri pozdrave mali usmiať? Je vrcholne neslušné, keď pozdravíte s vážnou tvárou. Američania sú na to vraj špecialisti. Práve včera som sa rozprávala s naším blogerom Radkom Vankom o americkom úsmeve. Keby sa on ako model na castingu pri pozdrave s klientom neusmial, úplne sa odpíše. V Amerike pozdrav bez úsmevu proste n-e-e-x-i-s-t-u-j-e. Aj keď býva často falošný... "To vycítiš." Včera som mala dilemu. Čo si vybrať? Slušnosť alebo úprimnosť? Pokiaľ by úprimnosť znamenala, že ma daný človek ani len nepozdraví, lebo sa zle vyspal a proste nemá náladu (čo ja nemôžem tušiť), tak určite slušnosť. Dnes som o tom presvedčená. Slušnosť je forma a úprimnosť obsah. Preto keď sa k slušnosti pridá ešte úprimnosť, život je plnší a hmatatelnejší. Zrazu dáva zmysel, začnú sa vo vás prebúdzať iskričky nadšenia, cítite a uvedomujete si svoje telo, v ktorom sa prelievajú a varia emócie. (napríklad ja dokážem písať, len keď som v takomto stave. Teda písať tak, aby som bola so sebou do určitej miery spokojná a s nádejou, že po prečítaní môžete cítiť niečo podobné ako ja, keď som náruživo ťukala do klávesnice).

Úžasným "úsmevobudičom" sú zvieratká. Ako napríklad toto húsatko. Stačí zájsť do zoologickej alebo k babke na dvor :)

Ide o to, že slušnosť máme definovanú vo všakovakých príručkách a etiketách a odmalička nám ju rodičia vštepujú: pekne sa pozdrav/ keď si niečo pýtaš, nezabudni na slovíčko prosím/ keď ti niekto niečo dá, pekne poďakuj/ neskáč do reči/ keď ti niečo nechutí, nerob neprístojné grimasy/ nepredbiehaj sa v rade/ keď kašleš, zakry si ústa atď.

S úprimnosťou je to oveľa zložitejšie. Vnímam ju ako divokú energiu, ktorá môže spáliť všetko navôkol, pokiaľ si vedome nevymedzíme hranice, neurčime jej formu.

Príklad nevhodnej úprimnosti:
Keď som minulý utorok platila v potravinách, muž platiaci predomnou si ma počkal a prihovoril s tým, že mám nádherné vlasy a či je to moja prirodzená farba. Ja som sa síce slušne usmiala, poďakovala a odpovedala, ale zmocnila sa ma úplná panika a obsedantná predstava úchyláka, že ak rýchlo nezmiznem, dopadnem ako všetky ryšavky vo filme Parfum.

Základ je vedieť pracovať s úprimnosťou. Cudzích ľudí môže nevhodná miera úprimnosti celkom vydesiť - a to je jedno, či je pozitívna alebo negatívna.
Viac úprimnosti si môžeme dovoliť medzi blízkymi, priateľmi, v rodine. Tu zas ide o to, kam smeruje. Či na seba - opis toho, ako sa cítime, čo nám spôsobilo radosť, čo smútok, aby prítomní lepšie pochopili naše momentálne správanie a ak je negatívne, nebrali ho osobne, alebo smerovanie úprimnosti k ostatným - vyjadrovanie názorov, hodnotenie postojov, reagovanie. Správny mix oboch z nás vytvára príjemných ľudí, obľúbených spoločníkov, tých najlepších zamestnancov aj šéfov a úžasných partnerov. Všetko je to hra, a so správnou dávkou úprimnosti sa transformuje na plnohodnotný život.

Aj keď som skončila viac-menej vážne, usmejte sa prosím! Nabudúce vám to vynahradím!

PS: K tejto téme ma inšpiroval jeden pozdrav bez úsmevu od bývalého kolegu. Viem, že som ho nemala brať osobne. Ale veľmi ma zosmutnel. Odteraz si budem dávať sakramentský pozor, aby môj pozdrav nebol nikdy bez úsmevu.