Fotografka, ktorá rozpráva príbehy.

ŽIVOT V DUBAJI

Ako si sa dostala do Dubaja?

Rozhodnutie odísť do Dubaja bolo veľmi spontánne. Jedného dňa som dostala od kamarátok ponuku a v priebehu dvoch hodín som musela povedať, či idem alebo nie. Kamarátky mali možnosť zobrať so sebou ešte niekoho. Robila som si práve vtedy certifikát z angličtiny a povedala som, že nejdem. Potom som sa radila z rodičmi. Mama bola jednoznačne za a otec mi povedal, aby som neváhala, pretože druhýkrát už túto možnosť mať nebudem. Súhlasila som a o päť minúť som mala letenku. Z „druhýkrát už túto možnosť mať nebudem“ boli nakoniec tri roky.

Išla si naslepo alebo s jasným cieľom?

Chcela som to skúsiť. Fotografiu som začala preto, lebo som v Dubaji chcela zostať na určitý čas. Umeniu som sa venovala odmalička, veľa som kreslila, otcovi som občas ako malá brávala foťák. V Dubaji som si kúpila poriadny fotoaparát, ale vtedy som ešte neuvažovala nad tým, že sa budem profesionálne venovať fotografií. Opäť to prišlo spontánne. Kamarátky robili modelky, hostesky a ja som ich začala fotiť, hrať sa a skúšať. Začalo ma to baviť. A mala som aj veľké šťastie, pretože som spoznala správnych ľudí, vďaka nim som sa veľa naučila a získala rôzne zákazky.

Takže správna štartovacia čiara...

Skôr šťastie. Jeden fotograf, ktorý fotil eventy a jedlo, čo je mimochodom veľmi náročné, mi pomohol s orientáciou v Dubaji. Povedal mi, koho kde nájdem a za kým by som mala ísť, keď sa chcem fotografii venovať. Občas ma bral na svoje fotenia, aby som videla, ako to chodí. Druhý fotograf vlastnil fotografickú školu, v ktorej prebiehali okrem iných aj kurzy pre začiatočníkov. Absolvovala som víkendový začiatočnícky kurz, na ktorom nám povedali základné informácie o fotení, ktoré som už vtedy vedela. Neskôr som začala v škole asistovať pri začiatočníckych kurzoch. Cez túto školu som sa dostala k fotografke, pôvodom z Nového Zélandu, ktorá fotí svadby. Do Dubaja prišla asi pred dvadsiatimi rokmi s tým, že tak dva-tri roky bude pracovať a zostala tam žiť. Je to jedna z najlepších fotografiek svadieb v Dubaji. Veľa som sa od nej naučila, asistovala som jej pri svadbách.

Bolo pre teba ťažké zvyknúť si na život v Dubaji?

Veľmi sa mi páči ich kultúra, islam ako náboženstvo je veľmi krásne, mierumilovné. Keď som sa naučila rešpektovať ich pravidlá a spôsob života, spoznala som ich kultúru bližšie, bolo mi v Dubaju veľmi dobre. Európa mi však chýbala, pretože je zelená, máme tu mnoho pamiatok a nakoniec, je tu môj domov, moja rodina. Do Dubaja chodia ľudia pracovať alebo na dovolenky.

V čom sa líši život na Slovensku a v Dubaji?

Sú to dve diametrálne odlišné krajiny. Aj život je tam iný. V prvom rade musíš rešpektovať pravidlá krajiny, v ktorej si sa rozhodla žiť. Je to prirodzené. Prijali ma ako svoju súčasť. Prispôsobila som sa. Dubaj je multikultúrne mesto. Miestni ľudia sa snažia vychádzať európanom v ústrety, videla som to, napríklad, na Vianociach. Je to kresťanský sviatok, ale napriek tomu majú výzdobu v nákupných centrách. Firma, ktorá zamestnáva kresťanov, dáva na výber: voľno cez Ramadán alebo počas Vianoc. Zažila som firmu, v ktorej pracovalo veľa národností. Slávili Veľkú noc, Vianoce, Ramadán, všetky indické sviatky. A keďže sa nám oni dokážu prispôsobiť, prečo by sme sa nemohli aj my.

Iný kraj, iný mrav...

Áno. Musíš, napríklad, rešpektovať, že si v krajine, v ktorej sa päťkrát za dňa modlia. Keď som fotila módnu prehliadku, urobili pauzu, pretože bol práve čas na modlenie a vtedy nemôže hrať iná hudba a ja ako kresťanka som to rešpektovala. V obchodných centrách vždy púšťajú hudbu. Ale pred, počas a po modlení hudbu vypínajú. Je to o rešpekte. Mne sa to nemusí páčiť, ale nikto ma nenúti zostať, je to moja voľba.

Rovnako aj počas Ramadánu. Rešpektuješ, že majú pôstny mesiac, snažíš sa na verejnosti nejesť. Keď som bola smädná, išla som niekam mimo a napila som sa. Neprovokovala som zbytočne. Pre nás sú ich zvyky zvláštne, ale keď tam chceme pracovať a žiť, tak to rešpektujeme. Je to aj o vzájomnej úcte. Ľudskosti. Ak sú stanovené jasné pravidlá, nebudeš zbytočne narúšať pokoj a poriadok. Tak isto je to aj s oblečením. Sukne nad kolená a odhalené ramená sú neprípustné. Kedysi to bolo v Dubaji viac uvoľnené, ale turisti to zneužívali. Myslím si, že miestne ženy majú právo povedať, že sa im nepáči, ako chodia európanky v ich meste oblečené. Nie je to o diskriminácii, ale o kultúre, spôsobe života. Čo si obliekaš za bránami hotelového resortu je tvoja vec. Ale keď už prídeš do mesta, mala by si rešpektovať ich pravidlá.

SVADOBNÉ VÔNE

A čo svadby? Aj tie sa odlišujú od slovenských?

Áno, aj nie. Typická európska svadba má tri základné zložky – sobáš v kostole alebo na úrade, zvyky, hostina a zábava. V Dubaji som zažila rôzne svadby. Európske, lokálne, iránske, indické. Každá bola niečím výnimočná. Keď som si mohla vybrať, fotila som radšej lokálne svadby, pretože boli iné, zaujímavé. Podstatný rozdiel je v ich tradíciách. Svadba trvá tri dni až týždeň. Záleží od toho, aké má rodina v meste postavenie. Svadbu totiž platia rodičia snúbencov.

Pred svadbou si rodiny zdobia svoje domy, interiér aj exteriér, všade majú svetielka, je to jednoducho neprehliadnuteľné až gýčové. Svadby majú premyslené do najmenšieho detailu, všetko zariaďujú svadobné agentúry. V lokálnych svadbách prevláda veľa zlatého motívu.

Ako prebieha sobáš?

Inak ako u nás. Je to čisto rodinná záležitosť. V kruhu rodiny, doma podpíšu snúbenci papiere a sú manželia. Potom nasleduje úžasná hostina, podáva sa aspoň sedem chodov. Zaujímavá je aj ďalšia vec. Či už ide o indickú, iránsku, irackú alebo lokálnu svadbu, v miestnosti majú pódium, na ktorom sedí ženích s nevestou. Ak ide o lokálnu svadbu, miestnosti sú oddelené. V jednej miestnosti sa žena predvedie ostatným ženám v krásnych bielych šatách, v druhej sa zabávajú muži. Ženích nemá oblek, ale tradičný odev, cez ktorý má prehodená čiernú látku so zlatými výšivkami. V momente, keď do miestnosti, v ktorej je nevesta s ostatnými ženami, príde ženích, každá žena sa zahalí. Dajú si na seba hidžáb, ženích si sadne vedľa nevesty a hostia prichádzajú gratulovať. Nasleduje zábava, opäť v oddelených miestnostiach.

Indická svadba. Farby, vône, smiech.

Indická svadba je veselšia. Veľa sa tancuje, všade voňajú kadidlá, tažké omamné parfémy a úžasné jedlo. Trvá tri dni. Prvý deň je dievčenský – nevesta a ostatné slobodné dievčatá si nechajú pomaľovať ruky henou. Večer príde ženích vypýtať nevestu od rodičov. Potom oslavujú, tancujú. Ich hudba je úžasná. Na Slovensku sa viac bavia nevesty. Na indickej svadbe sa zabávali všetci, novomanželia sedeli na pódiu a pozerali sa na baviacich sa hostí. Indické nevesty majú nádherné svadobné šaty. Prvý, dievčenský deň, mala nevesta oblečené zeleno-zlaté vyšívané sárí, spoločnú večeru s mužom trávila v červenom sárí.

A európsky typ svadby?

Fotila som jednu úžasnú svadbu. Nevesta bola krásna Filipínčanka, ženích Austrálčan. Obrad mali o siedmej ráno na pláži, priatelia mali sako, košeľu, kravatu, plavky a šľapky. Bolo to nádherné, uvoľnené. Jendoduchá „raňajková“ svadba.

Čo Natáliu na fotení baví, ako vníma arabskú kultúru po troch rokoch života v Dubaji a kde sa vidí o niekoľko rokov sa dozviete v pokračovaní článku na www.nevesta.sk už o týždeň.