Až raz budem nevestou...

Dlho som premýšľala. Napriek tomu, že mám dlhodobý a stabilný vzťah, ešte si to neviem predstaviť. Baví ma rozmýšľať, aké by to bolo, prezerať si svadobné šaty v časopisoch, písať o tom, aké boli nevesty kedysi a aké sú dnes. Keď do tejto úlohy postavím seba a porovnám to s tým, čo poznám, tá myšlienka mi je cudzia, no moja mamina a babka sú jasným príkladom, že aj manželstvo môže človeka napĺňať.

 

Rodičia = strieborná svadba
Mamina a ocino sú manželmi už dvadsať rokov. Sobášili sa v pomerne mladom veku, v období socializmu. Obaja mali devätnásť rokov. Uznajte, boli ešte deťmi. Mali rôzne predstavy o svete a živote.

 

Hoci mali peniaze, aj tak sa nič zohnať nedalo. Po svadbe prerábali dom a po roku prišli deti (ja a sestra). Aby malo manželstvo dlhý priebeh, miera akceptovania v partnerskom živote musí byť vysoká. A manželstvo mojich rodičov také je. Plné lásky a priateľstva, komunikácie, chuti tráviť spolu čas.

Starí rodičia = rubínová svadba
Štyridsať rokov spolunažívania je dlhá doba. Starí rodičia sa spoznali, keď mali pätnásť rokov. Po svadbe prišli problémy s bývaním. Keďže nevesta pochádzala z mesta, mala problém prispôsobiť sa životu na dedine. Babka nechcela páperové periny, no aj tak ich týždeň po svadbe museli zháňať. Svoje svadobné šaty z krajky použila na paplóniky do kočíka pre maminu.

 

Dnes, keď dedo lepšie zarába, majú všetko, čo za mladi nemali. Navštevujú deti a vnúčatá. Aj po takej dlhej dobe sa spoločne dopĺňajú a tolerujú. Babka neraz priznala, že život s dedom je ťažký. Často mi hovorieva, že chlapi sú ako malé deti. Ale keď viete niekde dupnúť, niekde odpustiť, všetko ide ako má.

 

Ak tiež ešte nemáte jasno či svadba už "áno" alebo ešte "nie", vytiahnite staré fotografie a povyzvedajte od maminy a babky, aké to bolo kedysi... Možno sa dozviete úžasné veci :)

Foto: autor