vytlačte článok
pošlite článokPretože frajera, priateľa, partnera, lásku, či manžela nemáte nie preto, že by ste nechceli, že by vám nikto nebol dosť dobrý, alebo preto, že žiadny prívesok nepotrebujete - ale jednoducho preto, že sa ešte stále neobjavil. Aj keď vy na neho už dávno čakáte. Tak čo s tým teraz? Zblázniť sa z toho?!
Niektorí si to predstavujú ako „Hurvínek válku“ a neustále domŕzajú: A čo si už aj ty niekoho nenájdeš? Keby to bolo také jednoduché, tak sme už všetky krásne zamilované a šťastné, a žiadne problémy s láskou by neexistovali. Nemám muža? Nájdem si ho. Nemám dobrého muža? Pošlem ho k vode a nájdem si lepšieho!
Hm, ale naozaj to je až také ťažké? Naozaj nie je možné len tak ísť a niekoho si nájsť?
Presne toto mi totiž napadlo, keď sa mi pred časom sťažovala na absenciu muža vo svojom živote známa, pričom ale hneď v ďalšej vete poznamenala, že: „Včera na pláži som stretla úžasného chalana a aj dnes ráno sa so mnou vo výťahu viezol fakt pozoruhodný kus.“
„A?“ pýtam sa.
„Čo a?“ nechápavo na mňa pozrela.
„A oslovila si ich, zoznámila sa?“ dopĺňam svoju otázku. V tom najlepšom prípade aj vypýtala telefónne číslo, alebo aspoň meno, aby si ho mohla vyhľadať na Facebooku.
Samozrejme, jej odpoveď bola - nie.
A tak sa jej možno muž, s ktorým by mohla byť šťastná, opäť prešmykol pomedzi prsty...
Asi sa vám to bude zdať pritiahnuté za vlasy, hovoriť o nejakom chlapovi z pláže či výťahu, ako o životnej láske, ale: žiaden muž nemá napísané na čele, že „Ahoj, ja som ten pravý“. Väčšina osudových zoznámení sú poriadne náhody, mnoho šťastných vzťahov vzniklo z nenápadného, nečakaného stretnutia, mnoho mužov, ktorí sú teraz skvelými manželmi, vošlo do života svojich žien odrazu a bez prípravy. Jednoducho sa to stalo - a je z toho láska.
Jasné, možno si teraz hovoríte: a to mala ísť za ním, že „Ahoj, nezoznámime sa?“ Osloviť cudzieho chlapa, prvá, len tak, na drzovku, a ešte aj s možnosťou, že ten chlap o zoznámenie nebude mať záujem?! Vyzerať ako vtierka, strápniť sa?
Pred pár rokmi by som takýto istý argument použila aj ja, ale pohľad okolo mňa a štatistické dáta, získané vďaka pozorovaniu okolia, to zmenili a dnes už viem, že čo si nespravíš (nevybavíš a aj neoslovíš), to nemáš, že zásoby mužov sa, žiaľbohu, míňajú, a aj tí, čo na sklade zostali, sú čoraz lenivejší (a spoliehajú sa na to, že to do rúk vezme žena). Podstatné však je, že tu nejde o to - chlapa uloviť. Ide iba o to, osloviť ho, ak sa vám páči - a nechať ho urobiť všetko ostatné, ak sa budete páčiť aj vy jemu.
Znie to možno naozaj nepredstaviteľne, najmä pre generáciu žien, do ktorej patrím aj ja, a ktorá považovala prvý krok z mužskej strany za absolútnu samozrejmosť. Ale časy sa menia, a dnes už musíme za svoje šťastie bojovať viac. Aj keď to chce poriadnu guráž. Myslela som na to aj pred pár dňami, keď na zástavke spolu so mnou čakal naozaj zaujímavý chlapík. A poviem vám, keby som mala o pár rokov menej, t.j. nebola šťastne vydatá, tak by som sa k niečomu isto dokopala. Pretože sa, nielen u mňa, ale aj u ľudí okolo mňa, čoraz viac potvrdzuje fakt, že človek aj tak vždy najviac ľutuje nie to, čo urobil, ale práve to, čo neurobil. Na trapasoch sa neskôr totiž len zasmejete, ale ak niečo zmeškáte, bude vás to vážne mrzieť. A jediné, čo vám zostane, bude otázka v hlave: „Čo ak...?“
Takže, strach za hlavu, do rúk odvahu a do toho! Želám veľa úspechov - a lásky :-).
Foto: 123rf
