Láska z vlaku vyhráva 2. cenu!

Videla som na Peťovi (vtedy som ešte nevedela, ako sa volá), že ho to strašne otravuje a že je mu tá pani smiešna. Niektoré hlášky mala také (hlavne keď naňho začala No, synček...), že ja som sa schovávala pod kabát, aby ma nebolo vidieť, že sa smejem, hlavne keď som sa tvárila, že počúvam iPod. A on sa na mňa z ničoho nič obrátil a povedal, že či nemám chuť na kávu. 

Tak som hneď vyrazila a zvyšok cesty sme presedeli v jedálenskom vozni. Najprv sme sa bavili len o tej tetuške a strašne sme sa nasmiali. Ale potom sme ani nezbadali, ako sme sa začali baviť o sebe a dá sa povedať, že som sa hneď vtedy doňho riadne "buchla". Na stanici sme sa nevedeli rozlúčiť. 

Hneď na druhý deň sme sa stretli v kine a to bolo také naše prvé rande, aj keď sme sa ešte len oťukávali. A nikdy nezabudnem na prvý nádherný bozk, keď ma odprevádzal na intrák v Horskom parku... tak to som mala naozajstné zimomriavky a úplne sa mi podlomili kolená. 

Chodíme spolu už 7 rokov, všeličo sme spolu preskákali, Peťo dostal úžasnú prácu, takže je to komplikované s časom, ale víkendy si vždy užívame naplno, aby sme si vynahradili čas, kedy nie sme spolu. A teraz ho ľúbim ešte viac, ako keď sme sa prýykrát zoznámili.