Rozhodnutiu predchádzalo zvažovanie pre a proti a nakoniec to pre predsa len zvíťazilo. Potom už bolo len dôležité nájsť tú správnu osobu, ktorej sa zverím do rúk. Víťazkou sa, podľa referencií, stala mladá tatérka z Trenčína. Zavolala som, spýtala som sa všetko, čo ma zaujímalo a mesiac som čakala na deň D.
Pre istotu som si hodila jednu tabletku od bolesti a obočie aj viečka natrela krémom na umŕtvenie, no bolo to zbytočné. Najskôr mi tatérka nakreslila obočie ceruzkou a dohodli sme presnú farbu a tvar. Tetovanie bola prechádzka ružovou záhradou. Jemné škrabkanie ma skoro uspalo. Po polhodinke som bola hotová a spokojná s tým, aký mám vysoký prah bolesti. Ja naivka!
Vytriezvenie prišlo pri tetovaní liniek. Ten istý postup kreslenia a schvaľovania tvaru a farby bol pohodička, a potom to prišlo. Rezanie žiletkou medzi riasami, to je asi to najbližšie prirovnanie. V momente, keď som mala jedno oko hotové, túžila som byť jednooký pirát. Tá bolesť bola príšerná. Ani jemné zaobchádzanie tatérky, ani lidokain, nič nepomáhalo. Len vydržať a trpieť, to bolo jediné, čo mi ostávalo. No výsledok ma potešil. Pri pohľade do zrkadla som bola síce opuchnutá, ale spokojná.
Po týždni sa mi obočie aj linky úplne zahojili. Ja som maximálne spokojná a v prípade obočia by som si mohla povedať, že to stálo za to, na linky by ma už nenahovoril nikto. Ak sa chystáte na permanentný make up, prajem vám málo bolesti a rýchle hojenie, za tých 15 minút predĺženého ranného spánku to predsa stojí, či nie?