Jonáš moje rozhodnutie pochopil. Aj keď bol presvedčený, že mužsko-ženské témy zvládam bravúrne a že sa rubrikám pod mojím vedením dobre darí, zároveň si uvedomoval, že to nie je to, čo by ma absolútne napĺňalo. Možno si uvedomoval aj pohľady a reči ostatných, keď sa náš vzťah prevalil, ale nijako mu to nevadilo. Ako mi raz s úsmevom prezradil, aférka na pracovisku dodáva jeho značke macha punc. A mňa to tiež netrápilo. Vedela som veľmi dobre, že len taká obyčajná aférka to určite nie je.
Vonku práve padal prvý tohtoročný sneh. Vo vzduchu poletovali jemné biele vločky a rozpúšťali sa mi na pleciach. Ponáhľala som sa mestom a z tašky som dolovala papierik s adresou, ktorú mi Erika nadiktovala. Pohľadom som hľadala čísla domov, okolo ktorých som prechádzala. Odrazu som zastala a pozerala na štyri podlažia vysokých štíhlych okien. Starší dom, nenápadne zaradený v tichej uličke medzi ďalšími pôvodnými meštianskymi stavbami. Zaprela som sa do ťažkej kovanej brány ? bola otvorená. Rýchlo som vybehla po kamennom schodisku na prvé poschodie. Erika na mňa už čakala.
„Vitaj vo svojej novej kancelárii!” vrhla sa na mňa.
Obzrela som sa okolo seba. Videla som len veľkú prázdnu miestnosť s vysokými stropmi a elektrickými káblami vykúkajúcimi zo steny. Erika však už videla niečo iné.
„Tu budem mať stôl ja,” začala nadšene plávať po miestnosti a rozhadzovať rukami. „A ty tu,” ukázala na miesto pri francúzskom okne s malým balkónom. „No a tu bude veľký stôl, na ktorom budeme klientom predstavovať návrhy,” rozohňovala sa a pomaly začalo zapaľovať aj mne.
„Úžasné miesto! Ako sa ti to podarilo tak rýchlo nájsť?! Koľko je nájomné? A kedy kolaudujeme?” bombardovala som ju otázkami.
„Pomaly, pomaly. Najprv by sme si mali pripiť na úspešný štart, nie?”
Buchli sme šampanské ? a príbeh dvoch znovuobjavených dávnych priateliek, ktoré spolu založili vysnívané štúdio interiérového dizajnu, sa práve začal.
Úprimne priznávam, mala som pochybnosti. Alebo skôr obavy. Predsa len, práca v redakcii bola istota teplého miesta a pravidelnej výplaty. Vlastné štúdio je risk a stres zo zháňania klientov, zákaziek, dodávateľov, z vymáhania faktúr, platenia kadejakých DPH-čiek a z mnohých iných vecí, ktoré si teraz neviem ani predstaviť. Ale napriek tomu som mala pocit, že robím správny krok. Taký, ku ktorému vás musí dokopať náhoda, no len čo ho spravíte, už sa neobzeráte späť…
Zmeny nikdy neprichádzajú samy. Keď sa vo vašom živote zmení jedna vec, akoby na seba nabaľovala ďalšie. Nový muž, nová práca, čo ma ešte čaká?
Sedeli sme s Lenkou v obľúbenej kaviarni, vdychovali vôňu horúcej čokolády a sledovali ľudí na ulici. Opäť snežilo, ale zem už bola zamrznutá a snehové vločky padali jedna za druhou na krehkú bielu prikrývku.
„Tak ako, už máte termín?” dobiedzala som do Lenky.
„Ach, ešte stále nie. Volala som do všetkých kostolov v meste, no decembrové termíny sú všetky obsadené. Ale nevadí, jeden mesiac hore-dolu, vydržím,” odovzdane si vzdychla, ale v očiach jej to len tak iskrilo. Ako vždy, keď sme mali na pretrase tému Dávid pred oltárom.
„A nemáš vôbec strach?” vyhŕkla som podvedome. Zdalo sa mi, že sa všetko zomlelo akosi prirýchlo.
„A z čoho? Štatistiky hovoria, že najčastejšie sa rozvádzajú tí, čo spolu žili v spoločnej domácnosti ešte pred svadbou,” argumentovala Lenka. „A okrem toho, čím dlhšie s niekým chodíš, tým menšia pravdepodobnosť je, že si ťa vezme.”
„Chceš mi tým niečo naznačiť?” pousmiala som sa.
„Nie, nič. Vlastne, iba to, že ak ťa bude Jonáš naťahovať pridlho, tak ho pošli radšej do prdele!”
Stará dobrá Lenka.
Ako to vlastne je? Myslíme si, že budeme s niekým naveky, pretože naša láska je výnimočná a všetko prekoná ? a potom zistíme, že sme boli akurát výnimočne naivné. Možno by nám ani vo sne nenapadlo, že muž, ktorý sa nám vryl hlboko pod kožu, bude raz perfektným partnerom pre našu najlepšiu priateľku. Možno by sme nikdy nepredpovedali, že muž, ktorý bol pre nás všetkým, zmizne z nášho srdca tak ľahko, akoby v ňom ani nikdy nebol. A možno by sme si nikdy netipli, že muž, ktorého by sme z nášho života najradšej hneď v prvej minúte zoznámenia vymazali, v ňom zostane navždy.
Koniec.
Úryvok z knihy Šiesta noc/Iva Kučerová