„JA SOM TO HOVORILA!“ Červená, spálená pokožka. Ráno pľuzgiere a doktor. On je pacient na smrteľnej posteli, ona sa stala jeho otrokyňou. Príbeh ako vystrihnutý z rodinnej kroniky s názvom „Cyprus - nikdy viac!“ Akoby ten ostrov za to mohol.
Niečo podobné sa udialo aj mojim rodičom, lenže v opačnom garde. Keď si predstavíte, že môj otec má špeciálnu vlastnosť, smiať sa na všetkom (aj keď to nie je ani zďaleka také smiešne), predstavíte si, ako ho moja mama musela zavraždiť. Lenže za tie roky má už vďakabohu vypracovaný nepriestrelný 24-hodinový obranný štít, namierený proti otcovmu nepochopenému „humoru“. Vďaka tomu sa u nás slovo rozvod neskloňovalo už niekoľko rokov a moja mama je považovaná za najtolerantnejšiu manželku v okolí.
Poučená z týchto rodinných udalostí mierim k lekárni. A vtedy to príde: „Načo nám je to mlieko na opaľovanie?“ Pomaly sa otáčam, vyvaľujem naňho oči a predstavujem si seba, ako upotená v bielej uniforme, na ostrove menom Raj, behám okolo svojho bezvládneho manželíčka, namiesto slnenia sa na slnkom zaliatej pláži. S jedným rozdielom – moja trpezlivosť ešte nedosiahla stupeň supermanželky maminho formátu. Ak teda nechce prísť o život alebo skončiť predčasne naše manželstvo drsným rozvodom, bude sa musieť podvoliť. Pochopil. Som nadšená! Ešte prísť na to, ako ho donútiť sa s ním aj natierať...