Všade svietili gýčové lampáše a pestrofarebné žiarovky, nakupujúci sa tlačili pod obrovskými umelými maketami zvončekov a vianočných gulí, ktoré sa im hojdali nad hlavami, zo zábradlia na galérii v obchoďáku viseli čínske reťaze a strapce zlatého alobalu ? a k tomu všetkému sa pridávala na nervy lezúca vianočná hudba, rinúca sa z reproduktorov, schovaných hádam na každom metri.
Ideálne podmienky na nákupy, na ktorých som sa, okrem iných maniakov, zúčastňovala aj ja. Predsavzatia vyhnúť sa tomu šialenstvu zlyhali ? akokoľvek som sa bránila, nejaká tajná sila ma nasmerovala do najbližšej predajne a nútila prehrabávať sa tovarom v regáloch. Veď čo ak by som našla niečo zaujímavé, nejakú drobnosť, ktorá by sa hodila kolegom v práci, vzdialeným rodinným príslušníkom, a kadejakým známym, čo ak by som našla perfektný darček pre maminu, tatina, Lenku, Ellu alebo Dávida.
Neverili by ste, ako sme sa všetci s tou nečakanou situáciou nakoniec vyrovnali. Lenka sa takými malichernosťami, ako je dvojitá funkcia nevlastný otec a vlastný dedko, nezaoberala, Dávid to považoval za riadenie osudu a napokon ma presvedčil, že Lenka ho potrebuje omnoho viac ako ja. A ja? Ja som mala už iné „starosti“.
Áno, presne tak? Jonáša.
Teraz budem chvíľu patetická (to bude buď tou atmosférou Vianoc alebo hormónmi) a niečo vám prezradím: životu niekedy stačí málo, aby sa obrátil totálne hore nohami, a niekedy stačí malá náhoda, aby sa začal opäť uberať príjemným smerom. Že o čom točím? Jeden víkend mimo mesta, zopár večerov mimo kancelárie, viac než zopár osobných rozhovorov mimo pracovnej témy, mimoriadne pozvanie, mimovoľný pocit, takmer mimotelové zážitky len tak mimochodom, a výsledok? Monika (to ako ja) totálne mimo.
Koľkých mužov ste v živote mali? S koľkými z nich to bolo viac o trápení ako o láske? Pri koľkých ste mali pocit, že vám to s nimi ide akosi samo, prirodzene? Že toho muža nemusíte zmeniť, aby ste boli šťastná? Že vás robí šťastnou presne taký, aký je ? a aj vy jeho? Ja som počítala. Férovo a úprimne k samej sebe. Stačila mi jedna ruka. A stačila by mi, aj keby som mala na nej všetky prsty amputované.
Občas sa mi stáva, že rozmýšľam o iných ľuďoch, o pároch, ktoré vidím sediac v aute, stojacom vedľa mňa na červenú, čakajúcich predo mnou v rade v potravinách, stretávam ich na ulici, držia sa za ruky alebo naopak kráčajú za sebou, akoby boli úplne cudzí, míňame sa vo vysokých budovách, sadáme si za tie isté stoly v kaviarňach, na tie isté sedadlá v kinách, žijeme v tom istom meste – a kladiem si otázku: Sú tí ľudia spolu šťastní? Sú s tým, koho naozaj chceli, koho si sami zvolili? Alebo sú s niekým, kto im jednoducho zostal, kto prišiel pod ruku, kto mal ako prvý záujem? Rozhoduje o našich partneroch osud alebo náhoda? môžeme si vyberať alebo berieme to, čo je práve v ponuke?
Poznám ženy, ktoré sú so svojimi partnermi len preto, lebo sa boja, že iného, lepšieho, nestretnú. Preto, lebo sa im už nechce ďalej hľadať a skúšať. Preto, lebo si zvykli, boja sa neznámeho, chýba im odvaha riskovať, sú zviazané konvenciami alebo pohodlným životom.
A pritom niekedy stačí tak málo a všetko môže byť inak.
Foto: SITA/AP