Svadba má na Slovensku mnoho podôb. Jej typický ráz sa nedá presne určiť, keďže sa vyvíjala na viacerých územiach Slovenska v rozličných odtieňoch. Predsa sa však dajú svadobné slovenské zvyky a obyčaje zhrnúť do základných úkonov, symbolov a zvykov, ktoré predstavujú krásny poklad slovenskej svadobnej kultúry.
Aj predsvadobné obdobie patrí na Slovensku medzi svadobné obyčaje. Pytač zisťuje u rodičov nevesty, či súhlasia so svadbou. Išlo o tzv. priezvedy alebo pytačky. Často to nebol lacný „špás“.
Zásnuby sa pokladali za verejné uzavretie a potvrdenie dohody o svadbe. Išlo o dôležitú udalosť spojenú s pohostením. Rodiny komunikovali medzi sebou vždy pomocou svojich rodinných zástupcov. Používalo sa mnoho alegorickej reči. Súhlas alebo nesúhlas rodín sa vyjadroval prípitkom, podaním rúk, bozkom, ponúknutím jedla. Najčastejším však bolo odovzdanie daru, ktorý znamenal prísľub. A slovo malo veľkú hodnotu.
V tomto kontexte sa najčastejšie na Slovensku ako zásnubný dar dávala šatka, ručník s peniazmi, košeľa, ratolesť, inde pierko alebo jablko... Obyčaje boli rôzne. Zásnubný prsteň nebol samozrejmý v každom kraji. V 19. storočí sa ako darček dával prsteň na Spiši, Gemeri a Turci. Až v 20. storočí sa tento obyčaj preniesol aj na Oravu.
V bohatších rodinách bola súčasťou zásnub aj svadobná zmluva, ktorá sa zaoberala majetkovým usporiadaním budúcich manželov. Nezdá sa vám, že aj v súčasnosti opäť smerujeme k tejto zvyklosti?
Obdobie od zásnub do svadby bolo v čase cirkevných ohlášok. Ich funkciou bolo zverejnenie pripravovanej svadby medzi širšou rodinou, susedmi a ostatnými obyvateľmi obce. Dôležité boli aj znaky na odeve. Nevestu označovala parta, veniec, farba stužky a ženícha pierko, stuha za klobúkom či ručník... Tieto znaky boli odlišné od tých, ktoré mali mladí počas sobáša.
Aj pri pozývaní svadobných hostí existovali na Slovensku rôzne formy. Najčastejšie pozývali družbovia alebo tzv. zváči.
Veľmi variabilnou zložkou z hľadiska zatriedenia do svadobných obyčajov je prevoz výbavy nevesty za spevu zo starého domu do nového domova.
Svadobný deň sa začal príchodom ženícha po nevestu. Svadobčania ženíchovi obvykle zahatali cestu rôznymi spôsobmi. Zatvárali naschvál dvere, či predvádzali pred junáka falošné nevesty, až mu nakoniec priviedli predsa len pravú mladuchu.
Svadobný sprievod mal tiež významnú funkciu. Oznamoval celej dedine svadbu. Radostne a spevom. V sprievode sa niesli rôzne predmety ako stromček, zástava, obradný koláč, palica, veniec, jablko... Zo súčasných svadieb tieto zvyky miznú, ale potreba zverejňovania svadieb pretrváva, napríklad, v podobe bielych stúh, imitácii obrúčok, bábik, stromčekov pri výzdobe či zverejňovania priebehu svadby na facebooku.... Pravda, je to novodobý fenomén, no svojou podstatou sa spája tak trochu aj s minulosťou.
Po sobáši nasledovala svadobná hostina, kde spoločné hodovanie potvrdzovalo spríbuznenie dvoch rodín. Svadobné hostenie sa prelínalo so svadobnou zábavou, ktorá zahŕňala spev, hudbu, tanec, reči a vinše, hádanky, žarty, dramatické scénky, hry a výstupy masiek...
Obradový vrchol svadby bol pri skladaní venca a čepčenia nevesty. Po začepčení si nevesta prezlieka i šaty. Sobášny odev je znakom slobody nevesty, prípadne panenstva. Nejde pritom len o symboliku zmeny odevu. Uprednostňovanie červenej farby, zásterky na šaty, šatka uviazaná spôsobom, akým sa používa pri práci ukazuje symboliku druhu odevu.
Zdroj:
Svadba na Slovensku - Kornélia Jakubíková, Bratislava, 1996
Foto: maľba od Jána Venjarského, paulinescookbook.com