Niekedy si uvedomím, že na to, aby som bola šťastná, mám veľmi málo času.
Iba jeden život, aj to neviem, aký dlhý bude.
Som rada, že som sa toto leto nezabudla dívať na oblohu. Je úplne iná ako na jeseň či na jar. S hlavou v oblakoch a s nohami na zemi som si užívala šelest lístia nitrianskych líp, ktoré tu máme na každom kroku. Rána som vždy na zastávke venovala premýšľaniu nad poštármi čakajúcimi s plnými taškami listov na devinu, ktorá ich vyvezie až úplne hore na Zobor. Tak ako aj mňa. Fascinujú ma títo nosiči správ, ktorých je stále treba, aj v dobe internetu a elektronických médií.
S jedným z nich sa dokonca zdravím :) Odvtedy, čo som v strese nastúpila na zlý autobus a on nastúpil za mnou a spýtal sa, či náhodou nechcem ísť na devinu a nie na štvorku... Pre istotu nikdy nezabudne poznamenať: "Aha, už ide náš!"
Z redakcie som si to zliezla väčšinou pešo, to by bol hriech nastúpiť do prepoteného autobusu. Prejsť sa po uliciach s najkrajšími názvami na svete, tomu človek neodolá, aj keď má v jednej ruke notebook, foťák a v druhej kabelku a na nohách štekle. Broskyňová, Orgovánová, Mandľová, most nad štvorprúdovkou, kde sa stále snažím nabrať odvahu a zakývať nejakým autám, a šup ho do parku, cez ktorý brázdia korčuliari a mamičky s kočíkmi... V meste si dať zmrzku, dolízať ju na lavičke pri fontáne a doma si už len vyložiť nohy a prečítať si pár veršov. Na strane 55.
"Když mi však dovolíš, dám hlavu na tvúj klín jak před léty.
Ty opět řekneš: spi, vždy jsi to říkala. Já dělával, že spím."
Šťastie môže mať všelijaké príchute. Keď sa dá chytiť aspoň za jeden pevný bod, netreba dlho otáľať, lebo stečie pomedzi prsty a príležitosť naozaj si ho vychutnať sa pomaly roztápa. Pri prvom dotyku telom vždy zamrazí ten pichľavý pôžitok, ktorý prebúdza jeho otupené bunky. Je nad slnko jasnejšie, že rozoznať ho nie je žiaden problém. Dokonca aj jeho príchuť. Či je ozajstná, alebo umelá... Prečo sa teda občas tvárime, akoby sme ho nikdy ešte neokúsili alebo nevedeli, kde ho dostať? Či presviedčali seba a ostatných, že to s tou nechutnou potravinárskou farbou a éčkovými príchuťami je to najlepšie na svete?!
Keď nám ho slnko roztopí a polepí prsty, nič to! Žiadna hanba nie je zlízať si ho z rúk. Lepšie je vychutnať si aspoň ten zvyšok, ako sa tváriť, že nám zdreveneli ruky a už nikdy si nebudeme môcť siahnuť po ničom, čo súvisí so šťastím...
Tak si teda vychutnajte posledný letný nanuk, lebo na jeseň nás čakajú iné radovánky!
V duchu posledného štvorveršia zo strany 55.
"Což bylo možno spát, když vlna klína prudce odnášela
mé oči přivřené daleko, búhvíkam, a blízko ke tvým rtúm?
PS: Barborke ďakujem za fotenie a Danovi za to, že jej kúpil oranžový nanuk :)
V ten deň sme stihli dva outfity. Môžete sa tešiť na pokračovanie so žltým opaskom!