Moja pokožka je iná. Vidno cez ňu celý môj krvný obeh a keď mi je zima alebo som nervózna, vytvoria sa mi na ruke sieťoviny. Volám to Spiderman. V lete sa len ťažko opálim a keď sa mi to podarí, aj tak sa ma každý pýta, prečo som sa z dovolenky vrátila taká bledá. Pre HOVNO, mám chuť im povedať.
Odmalička som chcela byť ako iné deti. V septembri prísť čokoládová po letnej dovolenke, hrať sa na slnku a nebyť hnusne spálená a prezliekať sa na telesnú bez toho, aby si ku mne prisadli spolužiaci a pozerali sa, aká som biela. Toto si pamätám celkom presne. Boli sme prváci či druháci na základnej a ja som sa šla prezliecť. Samozrejme, všetko sa to odohrávalo v triede. Vybrala som si svoj fialový kufrík a keď som bola vyzlečená do spodnej bielizne, odrazu k môjmu miestu prišli dvaja spolužiaci a náramne sa bavili na tom, že ma budú pozorovať. Cítila som sa hrozne. Iba v gaťkách som sedela na stoličke a oni sa mi smiali. Pretože som znervóznela, urobila sa mi sieťovina. Po celom tele. A nakoniec na mňa triedna nakričala, že zdržujem.
Keď som bola piatačka, prestúpila som na inú základnú. Tam na mňa kričali, že som ako stena. Čo ako stena, že som ešte belšia. Deti sú odporné.
Minulé leto som sedela v práci pri počítači. Mala som krátku sukňu a tričko. Nečakala som, že aj vo veku dvadsať rokov sa budem hanbiť za to, akú mám kožu. Ale keď sa vás dospelý človek opýta, či ste šli okolo vápenky, povedzme si úprimne, každého by to zabolelo. A zasa raz to Vápno.
Nie, naozaj ma to už nebaví.