Prekážky nás formujú
Našu niekoľkodňovú púť sme začali v Budapešti netušiac, že bude práve štrajk maďarských železničiarov (takéto veci sa mi stávajú dosť často). To som ale ešte bola božsky pokojná a s absolútnou pohodou si čítala ženský mesačník. No, keď sme o jednej ráno vystúpili v Belehrade a uvideli sme prázdnu koľaj pre náš očakávaný vlak do Istanbulu, mala som pocit, že Alah asi nechce, aby som ochutnala v najbližších dňoch povestný turecký kebab. Zachránil nás však srbský Hostel Central station, kde sme strávili jednu z najnepokojnejších nocí, aby sme o ôsmej ráno mohli vyraziť srbskými dráhami, smer: Istanbul.
Vo vlaku sa dejú veci!
Všetko mi opäť začalo zapadať do predstáv, približne po srbskú hranicu s Bulharskom. Tam nastúpili podivní pašeráci cigariet, ktorí zo svojho tela urobili dômyselný systém úschovy (ani som netušila, na čo všetko sa dajú využiť ženské pančušky:). Srbskom prešli bez problémov (do pasu dali peniaze pre revízora), no v Bulharsku si na nich policajti posvietili (doslova), následne rozobrali celý vlak „alá lego skladačka“ a pašerákov odviezli. Tento incident spôsobil zastavenie vlaku asi na dve hodiny, a ja si už fakt nepamätám, o čom bol vtedajší článok, ktorý mi zamrzol v rukách.
Milujme život spolu!
Dali by ste sa nahovoriť na takúto cestu? Nech už to znie akokoľvek divoko, prežili sme tam nesmierne veľa krásnych momentov, napr. keď sa pred nami otvárali krásy jednotlivých krajín z originálnej perspektívy, alebo keď sme spoznali nejakého spontánneho spolucestujúceho so štýlovou gitarou. Kedy ste mali možnosť pozorovať v takýchto situáciách svojho partnera? Viete si predstaviť, ako by reagoval na nečakané udalosti, ktoré by takáto cesta (určite) priniesla? Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že nič tak pevne nespája dvoch ľudí, ako spoločné zážitky, ktoré sa neskôr môžu stať napríklad základom svadobného prípitku predneseného vašimi priateľmi...
Hagia Sofia: Chrám Božej Múdrosti
Posledné ráno vo vlaku, v našom expresnom dome, patrilo konečne vytúženému Istanbulu. Keď sme vystúpili, okamžite sme zamierili do prístavu, trasa Kadikoy-Sirkeci, kde na nás v zátoke Zlatý roh už niekoľko tisíc rokov čakal byzantský chrám Hagia Sofia (áno, presne ten z hodín dejepisu:), ktorý patrí medzi najznámejšie sakrálne stavby sveta. Aj on, rovnako ako všetko v živote, prešiel vývinom, pretože pôvodne bol kresťanskou svätyňou, neskôr mešitou a v súčasnosti slúži ako múzeum. Zaujímavosťou je, že Hagia Sofia bola takmer tisíc rokov najväčšou katedrálou na svete (do dokončenia katedrály v Seville v roku 1520). Keď stojíte pri niečom takom impozantnom, prejde vami celá história akoby vo forme kolektívnej pamäte...
Od Istanbulu do Mersinu
Rovnako silná bola aj prechádzka nadčasovým parkom okolo paláca Topkapi či vzhliadnutie Mešity sultána Ahmeda, v našich končinách známej pod názvom Modrá mešita, pre jej 20 000 modrých ornamentálnych dlaždičiek, ktoré krášlia jej vnútrajšok. Táto najväčšia mešita v meste vznikla na počesť sultána Ahmeda I., ktorý si týmto počinom chcel udobriť Alaha za svoje mladícke hriechy. Kto vie, čo spáchal? Našim hriechom by však bolo nepokračovať ďalej, pretože náš cieľ, mesto Mersin, sa nám svojou vzdialenosťou stále vysmievalo.
Teşekkür ederim Mersin!
Práve nadišiel čas prezradiť skutočný zámer našej ďalekej cesty. Naši dvaja spolužiaci z vysokej školy (Jana a Lukáš) sa dostali do tureckého Mersinu na študijný pobyt cez program Erazmus a my sme zase dostali pozvanie stráviť pár týždňov s nimi, žiť ich dočasný turecký život so všetkým, čo k tomu patrí. Takže sme bývali na ich priváte (úžasný, veľkolepý, svetlý byt s terasou a skutočnými zvukmi muezzína) v paneláku, pred ktorým bola malá zoologická záhrada s možnosťou trhať mandarínky priamo zo stromu! Ak nás náhodou omrzeli turecké hody, mohli sme isť do bazéna, ktorý bol spoločný pre celý panelák, niečo na spôsob Merlose place:), alebo jednoducho do mora, ktoré bolo tak blízko, až to bolo nenormálne dokonalé.
Vysokoškolská turecká svadba!
Čo ma však zaujímalo zo ženského hľadiska, bola svadba, o ktorej hovorili Jana s Lukášom prakticky od začiatku nášho pobytu. „Autentická turecká svadba,“ žasla som. Asi piaty deň nášho rýchleho zabývania sa, išli Jana s Lukášom na svadbu svojich tureckých spolužiakov. Prakticky celý deň ich nebolo, až k večeru dorazili s horúcou správou, ktorá ma viac ako potešila: „Obliekajte sa, ide sa na svadobné dozvuky!“ Dala som si na seba to, čo som si obliekala zvyčajne k moru (kto by čakal v cudzine pozvanie na svadbu?!) a vyrazili sme do reštaurácie, kde bola už očividne zoskupená celá trieda. Všetci sedeli dosť rozpačito, ženích s nevestou za vrchom stola, keď najodvážnejší zo všetkých vyzval na tanec. Nebolo úniku! Všetci sa automaticky pochytali navzájom za malíčky, pričom posledný z radu držal v ruke vreckovku. Tradičný turecký tanec som síce nepochopila do dnešných dní, no je úžasné, že aj mladí Turci dodržiavajú svadobné zvyky. Musím však dodať, že táto turecká veselica bola akási zvláštna, pretože sa takmer všetci do hodiny postupne rozpŕchli (ani som nezaregistrovala odchod ženícha a nevesty) a nič tak nenasvedčovalo tomu, že sa pred pár hodinami udiala Svadba. Mladomanželia museli ísť na druhý deň do školy, a tak sa už ráno začala ich posvadobná realita...
Naša realita sa začala odchodom z prístavného mestečka Mersinu a príchodom do našej rodnej hrude... No odvtedy podnikáme výlety podobného charakteru podstatne častejšie. Nechcete aj vy, práve počas letných dní, skúsiť paralelný svet za hranicami Slovenska?