Aha, prepáčte, to je celkom iná platňa. Akosi sa mi sem zapatrošila. Volá sa Diskotéka L. Ale o tom inokedy. Dnes to bude o traktorových vlečkách, obrovských králikoch, bosých nohách v potoku a o včelách. Dobrú chuť!
Filipova kapela bola na turné na východe. Teda, boli to dva koncerty v dvoch rôznych mestách, ale dva koncerty sa už počítajú ako turné a keď je frajer na turné, znie to fakticky dobre. Každopádne, nás sedem (štyria Kochgarden a tri Kochgarden girls ako najvernejšie fanúšičky) sa vybralo objavovať krásy Ľubovne a Košíc a musím vám povedať, tam sa teda diali veci!
Keďže speváčka Tina je z Ľubovne, prichýlila nás a spolu s celou rodinou pohostila vo veľkom štýle. A tým myslím v megaveľkom štýle. Kotlíkový guláš, domáca šunka, slaninka a dobroty, ktorými by nepohrdol ani najväčší gurmán na svete na nás čakali každý deň a my sme len jedli a jedli a jedli, až sa z nás stali obrovské nafúknuté balóny. Vyfučali sme až doma, lepšie povedané praskli sme, keď nás zavalili každodenné povinnosti.
Ľubovnianske včely majú najostrejšie žihadlá na svete. Fakticky. A možno aj nie. Ale mňa to teda svinsky bolelo, keď ma tá nešťastnica uštipla rovno do hlavy. Tú pálčivú bolesť razom zlepšila opekaná slaninka s cibuľkou, vodový limetkový nanuk a ležanie na lúke plnej kvetov. Cestou dole sme si vzali netradičný taxík – traktor s veľkou vlečkou. A to vám poviem, bol to teda riadny zážitok. Trasľavé pohyby akoby sme sa rútili cestou smrti, malinové kríky na dosah ruky, potok popod kolesami tej obrej mašiny, smiech, radosť a páliace slnko na pleciach.
Tinina záhrada skrývala množstvo krás. Napríklad skákajúci pes Ťapo, kocúr so samovražednými sklonmi Muro (ležanie pod kolesami auta, ktoré sa práve rozhodlo vyparkovať, pokladám za jasný znak samovražedných sklonov), ukričané sliepky, trojdňové zajačiky a Bruno. Bruno sa stal mojím verným kamošom. Bruno je asi ten najväčší zajac na svete a keby chcel, tak mi dokáže odhryznúť trebárs aj prst. Ale keďže sme kamoši, prsty mám celkom v poriadku. Pripomenul mi moju zajačicu Mifinku, ktorú som familiárne volala Mifinožička. Bruno, alebo Brunč, ako som ho pomenovala, by u nej iste vyvolával vlnu rešpektu, keďže jeho hlava s ušami bola tak veľká ako Mifinka celá.
Drobný ľubovniansky potôčik, ktorý sa minulý rok vylial a spôsobil toľko galiby, bol príjemným osviežením v tie horúce dni. Vyzuli sme sa a prebrodili sme sa na druhú stranu. Bolo to vzrušujúce, tak trochu ľadové, ale hlavne zábavné. Nik z nás však nechcel padnúť do vody (a ja teda už vôbec nie, keďže mám s padaním do fontán a podobných zariadení bohaté skúsenosti) a zmáčať si celé šaty. Čakala nás cesta do Košíc.
Kedysi som sa hnevala, že Európskym hlavným mestom kultúry sa stali Košice. Po svojej prvej návšteve Košiciam skladám verejné hlboké ospravedlnenie. Tá architektúra a Dóm svätej Alžbety, ktorý mi nesmierne pripomínal parížsky Notre Dame! Parky, fontány, zvončeky a neuveriteľná horúca čokoláda s gaštanovým pyré a poriadnou dávkou šľahačky. Mmm tá bola ako sen...
Polož si ruky do mojich
a otvor dlane.
Aj tieto chvíle
sú do nich zapísané
šiframi sudičiek.