Čo ťa priviedlo do Francúzska?
Prvý rok som išla hneď po škole, pracovala som ako au-pairka. Po roku som sa vrátila na Slovensko, bola som tu asi tri mesiace a poskytovala pôžičky. Ale to ma vôbec nenapĺňalo, preto som zase rozmýšľala o návrate do Francúzska. No už som chcela ísť do hlavného mesta, pretože predtým som bola iba v dedinke a potrebovala som kontakt s ľuďmi, aby som si zlepšila francúzštinu. Nakoniec som sa rozhodla pre Francúzsku riviéru, kontaktovala ma rodina z Cannes, kde som tiež rok pracovala ako au-pair. A dnes tam žijem už vyše štyroch rokov.
Nechcela si vo Francúzsku študovať?
Chcela, ale bolo to komplikované. Nikoho som tam nepoznala, tiež bol problém s dochádzaním, tak som si hľadala prácu. Robila som hostesku na lodiach a chvíľu som pracovala aj pre Emmanuela, ale nechceme miešať súkromie s prácou. Plánujem sa zamestnať, ale skôr by som si otvorila niečo vlastné. Teraz sa starám o malinkú, organizujem svadbu, vediem domácnosť. Je toho dosť i napriek tomu, že nepracujem.
S akou mentalitou Francúzov si sa stretla?
Panuje tam žiarlivosť, ľudia sa pozerajú, kto ako vyzerá. Tiež sú veľmi hrdí, na svoju národnosť, vína, jazyk. Ak aj vedia cudzí jazyk, nechcú ho používať, skôr vyžadujú, aby turisti hovorili po francúzsky. A o nás z východu si myslia, že sme naivní, a zneužívajú našu dobrotu. Tak to bolo aj v prvej rodine, u ktorej som pracovala. Bola som z toho sklamaná, ale napriek tomu som sa do Francúzska vrátila a v druhej rodine to už bolo úplne iné. Na druhej strane, ľudia si tam život užívajú, za ničím sa nenaháňajú. Mladší, ale hlavne tí starší sa v nedeľu ruka v ruke prechádzajú, ešte sa aj bozkávajú, idú na vínko... To sa mi na Francúzoch veľmi páči. My, Slováci, pracujeme, aby sme prežili, a sme utrápení z množstva problémov. Tam keď aj ľudia majú starosti, nedávajú to tak najavo.
Je taký aj tvoj priateľ Emmanuel?
On vyrastal v sirotinci v Paríži. Rodičia ho opustili, dokonca mu nedali ani meno, takže ich nepozná. No jeden z nich je pravdepodobne Španiel alebo Talian, pretože výzorom Emmanuel nie je francúzsky typ, má snedú pokožku, čierne vlasy. A aj povahovo sa líši od Francúzov, nemá ich predsudky. Možno preto, že najskôr nemal nič. Vyrastal v sirotinci, nechodil do školy alebo sa veľmi zle učil, nič ho nezaujímalo. Povedala by som, že bol taký výtržník, zlý chlapec, keďže nemal príklad v rodine. Pracoval už od 13-14 rokov a vždy uvažoval nad tým, prečo je niekto šéfom podniku a on nie. Chcel sa k tomu dopracovať, a to sa mu podarilo, už ako dvadsaťročný mal svoj podnik a zamestnancov. Po čase kvôli práci odišiel z Paríža do Cannes, kde sa mu darí a sme veľmi šťastní. Som naňho hrdá, na to, čo všetko v živote dosiahol. Je príkladom nielen pre mňa, ale i pre druhých.
Ako ste sa zoznámili?
Na juhu Francúzska sme my, Slovenky, pre mužov veľmi krásne. Mnohí si hľadajú ženy z Ruska, z Ukrajiny, skrátka z východu. Takže aj mňa tam všetci obdivovali či dokonca fotili. (smiech) V jednu nedeľu som sa išla poprechádzať popri mori, no stále ma sledoval nejaký muž. A keď sa ma spýtal, či idem za frajerom, rázne som odpovedala: "Áno, idem!" Tak sa konečne odpojil, ale neďaleko v prístave som uvidela Emmanuela a povedala som si, že to bude ďalší otravný Francúz. Sadla som si na lavičku, on si prisadol, začali sa rozprávať a zistila som, že je iný. Zaujal ma hneď pri prvom stretnutí.
Asi aj preto, že nemá typickú francúzsku povahu.
Určite. A ako som už spomenula, je mojím príkladom, preňho nič nie je nemožné. Vždy dosiahne to, čo chce, a aj keď je nejaký problém, vždy sa nájde „solution“, riešenie. Všetko treba riešiť s chladnou hlavou a nebyť pesimista, ako to máme vo zvyku my, Slováci. Ale obaja sme veľmi prispôsobiví, skromní a možno aj preto, že nie je typický Francúz, si tak dobre rozumieme.
Hovorí aspoň trochu po slovensky?
Emmanuel hovorí štyrmi jazykmi, francúzsky, anglicky, španielsky a taliansky. Pre Francúzov je však slovenčina veľmi komplikovaný jazyk a doteraz neovládal nič, iba základy ako pozdravenia a tak. Ale teraz s maličkou sa začína učiť, lebo ja sa s ňou rozprávam iba po slovensky. On zase iba po francúzsky, aby rozumela obom jazykom. Ale keď jej niečo hovorím, Emmanuel sa vždy opýta, čo to znamená, takže pár slov už ovláda. No na Slovensku som ešte stále prekladateľkou ja. (smiech)
Bola vaša dcérka Chanel plánovaná?
Áno, bola, rodinku sme začali plánovať po dvoch rokoch vzťahu. A na budúci rok plánujeme aj svadbu. Ja som rodinne založená a priateľ nikdy rodinu nemal, tak tiež veľmi túžil po vlastných deťoch. A je aj veľmi dobrým otcom, dobre sa o maličkú stará, venuje sa jej. Takých otcov je vo Francúzsku málo, väčšinou sú to ženy, ktoré deti nakŕmia, okúpu či uložia spať. V našom prípade to veľmi rád robí on. Keďže vo Francúzsku nemáme žiadnu rodinu, Chanel už chodí aj do jasličiek. Bola na mňa príliš naviazaná a videla som, že potrebuje kontakt s deťmi aj s inými ľuďmi. Veľmi sa jej tam páči a už pomaličky začína rozprávať, vyjadrovať sa a všetkému rozumie.
A ako sú na tom vaše svadobné plány?
Už máme termín, svadba bude o rok na Slovensku, keďže priateľ nemá vo Francúzsku rodinu a tá moja je veľká. A už pomaly začínam aj s prípravami, keďže z Francúzska sa to veľmi nedá. Ale mám aj koordinátorku, ktorá mi s tým pomáha. Chceli by sme mať svadbu vonku, veľa hostí a mnoho zaujímavých prekvapení. Chceme zachovať niektoré slovenské tradície, aby ich naši francúzski priatelia videli. Emmanuel je na to pripravený, jemu sa celkovo dosť páči Slovensko i naše zvyky.
Ako sa dnes pozeráš na svoj život v zahraničí?
Keď som mala tých 18-19 rokov, tak mi to celkom nedochádzalo. Chcela som vyskúšať niečo nové, na vysokú školu som ísť nechcela a nemohla som si nájsť prácu. Keďže som sa učila francúzštinu deväť rokov, rozhodla som sa odísť. A urobila som správne. Francúzska riviéra, Azúrové pobrežie, ako sa vraví, je nádherné. Žije sa tam veľmi dobre, povedala by som, že počas celého roka sa tam cítim ako na dovolenke. Je tam more, veľa turistov, stále sa tam niečo deje, či už sú to rôzne kongresy, alebo Filmový festival, a takisto i klimatické podnebie mi vyhovuje. Je tam voľnejší štýl života, cítim sa tam veľmi dobre, hoci ešte to neviem nazvať domovom. Ako sa vraví, doma je doma. No napriek tomu som rozhodnutá tam naďalej žiť.
Ako brali toto rozhodnutie tvoji rodičia?
Veľmi ťažko, ale ani sa im nečudujem. Keď som odchádzala pracovať, stále dúfali, že sa vrátim. Aj teraz sa ešte občas spýtajú, či tam naozaj plánujem zostať a či sa s rodinou nechceme presťahovať na Slovensko. No už si zvykli, s Emmanuelom si veľmi dobre rozumejú a odkedy máme maličkú, sme tu oveľa častejšie, tak sú spokojní. Keď som predtým robila au-pairku, chodila som domov maximálne dvakrát za rok.
Dala by si v budúcnosti možnosť au-pairke?
Určite áno. Ale asi by som hľadala Slovensku alebo Češku, k Francúzkam nemám takú dôveru. Majú inú mentalitu, nevenujú sa deťom toľko, správajú sa k nim inak ako my. Slovenky sú skutočne dobré.
Foto: sukromný archív Marianny Grznárikovej