Dlhodobý stres prináša jedovaté ovocie. Presvedčila sa o tom úspešná manažérka Viera, ktorá po prekonaní ďalšej civilazačnej choroby nedá dopustiť na oddych.
Viera sa po ročnej stáži v Anglicku vrátila na Slovensko, aby si trochu oddýchla. S priateľmi vyrazila na dovolenku do Turecka a dúfala, že načerpá stratenú energiu. Po niekoľkých bezstarostných dňoch začali Vieru trápiť pocity na odpadnutie a na zvracanie. „Myslela som si, že je to zmenou prostredia, horúčavou, na ktorú nie som zvyknutá alebo hotelovou stravou a ďalej som tomu nevenovala pozornosť,“ hovorí Viera o prvých symptómoch panickej poruchy.
Choroba z Turecka?
K prvotným príznakom sa pridala úzkosť, tlak v hlave a v ušiach, strach a nespavosť. „Z dovolenky som sa vrátila viac unavená ako po stáži,“ opisuje Viera a dodáva, že noci boli najhoršie. „Nemohla som spať, v noci som bola minimálne šesťkrát hore, zaspávala som s pocitom príšerného strachu, že zomriem a ráno sa už neprebudím. A ani ráno som sa nezbavila úzkosti.“ Viera tomu stále neprikladala veľkú váhu a myslela si, že domáce slovenské prostredie jej predsalen pomôže. Nepomohlo. Po dovolenke sa k spomínaným príznakom pridali ďalšie – búšenie srdca, triaška, striedanie pocitov tepla a zimy, hnačka. Viera teda navštívila obvodnú lekárku, pretože si myslela, že si priniesla nejakú chorobu z Turecka. Obvodná lekárka urobila kompletné vyšetrenie – odber krvi, testy funkčnosti štítnej žlazy, EKG, hormonálne testy – všetko bolo negatívne. Viera bola fyzicky úplne v poriadku.
Najhoršia noc v živote
Lenže jej problémy nezmizli. Nasledovali ďalšie návštevy lekárov – ORL a röntgen, ortopéd a predpísané rehabilitácie, pretože Viera mala zaseknutý nerv v krčnej chrbtici, a niekoľko návštev neurológa. A lekári sa opäť zhodli na tom, že je absolútne v poriadku. Ona sa tak však necítila. „Vyvrcholilo to raz v noci, keď sa všetky príznaky spojili a ja som mala pocit, že zošaliem a zomriem. Tak zle som sa nikdy necítila.“ Priateľ ju vzal na pohotovosť, kde jej lekár podal magnézium a poslal ju domov. Na druhý deň Viera zašla za obvodnou lekárkou, ktorá jej opatrne naznačila diagnózu.
Máte panickú poruchu
„Obvodná lekárka bola naozaj opatrná vo vysvetľovaní, pretože niektorí pacienti nedokážu prijať fakt, že môžu mať psychickú chorobu,“ hovorí Viera. „Mne sa veľmi uľavilo. Konečne som vedela, čo mi je a najmä, že je to liečiteľné. Ak je človeku dlhšie zle, pristúpi na akúkoľvek liečbu, len nech sa zbaví neistoty a všetkých symptómov.“ Príznaky panickej poruchy sa totiž podobajú na mnoho rôznych chorôb a pacienti zvyknú často vyhľadávať, najmä na internete, choroby, ktoré „majú“. Viera dostala od obvodnej lekárky výmenný lístok k psychiatrovi a psychológovi, ktorí jej presne stanovili diagnózu, nasadili liečbu a Viera začala s psychoterapiou. Naučila sa odbúrať stres, terapeut s ňou nacvičil mnoho relaxačných metód.
Žiť naplno
Teraz, s odstupom niekoľkých rokov, žije Viera plnohodnotný život. „Vďaka panickej poruche žijem svoj život inak. Oveľa viac oddychujem, nestresujem sa, pretože viem, že stres je jedným z najväčších spúšťačov panickej poruchy. Chodím do prírody, cvičím jógu, meditujem.“ Každý, kto žije s panickou poruchou vie, ako si pomôcť, keď pocíti úzkosť. Táto choroba nie je len o liekoch, ktoré chemickou cestou upokoja myseľ, dodajú serotonín do mozgu a zbavia strachu, úzkosti, či depresie. Dôležitý je aj osobný postoj človeka k chorobe. „Nemali by sme sa hanbiť navštíviť psychológa, či psychiatra, pokiaľ je to naozaj nutné,“ myslí si Viera a dodáva, že nie je hanbou priznať psychickú chorobu, ale neliečiť ju.
Zimná nevoľnosť
U Evy sa prvé príznaky objavili v zime. „Neprežívala som príliš stresujúce obdobie, práca bola fajn, bola som čerstvo vydatá a cítila som sa veľmi spokojná.“ V ten večer varila večeru. Zrazu jej bolo nevoľno, točila sa jej hlava a rozbúchalo sa jej srdce. Išla na vzduch, aby sa jej uľavilo. Ľahla si do postele a dúfala, že to do rána prejde. Na druhý deň sa to opäť zopakovalo a manžel ju vzal na pohotovosť, kde jej urobili EKG, ktoré bolo v poriadku. Poslali ju domov s tým, aby šla na druhý deň na vyšetrenie. Nasledoval rovnaký priebeh ako u Viery. Vyšetrenia a závery. Všetko bolo v poriadku. Eva sa upokojila, pretože po vyšetreniach jej bolo niekoľko dní dobre. Príznaky sa objavili približne o mesiac neskôr v nákupnom centre. Tlak na hrudi, búšenie srdca, nevoľnosť, úzkosť, strach. Eva stála v skúšobnej kabíne a mala pocit, že sa zadusí. Akoby jej niekto rukami zvieral hrdlo. „Srdce mi bilo o stošesť, prestupovala som z nohy na nohu, triasla som sa a snažila som sa nejako upokojiť,“ hovorí Eva. Keď úzkosť pominula, šla domov a doteraz sa nákupným centrám vyhýba. Eva sa podrobila ďalším vyšetreniam a výsledky boli opäť negatívne. Rozhodla sa, že si pomôže sama a začala hľadať v knihách a na internete. Po rozhovore s praktickou lekárkou navštívila psychiatričku, vďaka ktorej zistila, že trpí panickou poruchou.
Reakcia okolia
Eva a Viera sa zhodujú na tom, že reakcie ich okolia boli úplne normálne. Obe sa spočiatku báli, ako na to zareagujú ich najbližší. „Manžel mi bol veľkou oporou, keď som šla prvýkrát k psychiatrovi a dodnes berie panickú poruchu ako obyčajnú chrípku a psychiatra ako bežného lekára,“ hovorí Eva. Ani Viera nemá negatívnu skúsenosť. Je rada, že ľudia v jej okolí nevnímajú návštevy terapeuta ako niečo, za čo by sa mala hanbiť.