Ani jedna z nás nemala konkrétnu predstavu, zostalo nám preto len jediné. Nabehnúť do salónov a skúšať, skúšať a skúšať.
Návštevu toho prvého si pamätám celkom presne. „Začnime s tým, okolo ktorého som chodievala na gympel,” navrhla Evka. Snehobiele, maslové, s hladkou sukňou, s detailom na boku, s dlhou vlečkou či so závojom. Vyskúšala hádam všetky modely v jej veľkosti, ale na každých bolo niečo, čo akosi nesedelo. Keď sme si doma v pokoji popozerali fotky, prišli sme na to, že sme to robili zle.
Keďže moja sesternica je rovnaká bleduľa jarná ako ja, biele šaty s ňou jednoducho splývali. A tak, keď sa nás v ďalšom salóne opýtali, aké šaty hľadáme, celkom jasne sme vedeli povedať, že také maslové, krémové alebo smotanové a aby sa sukňa rozširovala nie od pása, ale až od bokov, pretože to opticky nízku postavu predlžuje. Určili sme si jasnú stratégiu: najprv si urobíme prieskum a potom príde na rad rozhodovanie.
Pri výbere svadobných šiat nie sú prípustné žiadne kompromisy. Bez mihnutia oka sme vylúčili všetky modely, pri ktorých niečo čudne odstávalo, neladilo alebo nesedelo. Podstatné bolo dopriať si dostatok času, v ničom sa neunáhliť a nakoniec, celé si to poriadne vychutnať. My dve sme si to vychutnávali dokopy štyri mesiace. Ale to najdôležitejšie, čo som jej stále prízvukovala, bolo, aby sa v nich v prvom rade cítila dobre a pohodlne. Veď v nich bude musieť stráviť takmer celý deň!
Nitre je svadobných salónov požehnane, preto sme dali na rady neviest, ktoré túto procedúru majú úspešne za sebou. Preklikali sme sa viacerými portálmi a diskusnými fórami, zaznačili si salóny s najlepšími referenciami a postupne sme ich zdolávali. V požičovni svadobných šiat v centre mesta sme našli viacero slušných kúskov, preto sme si zapísali dôležité údaje pre prípad, že by sme sa ešte vrátili. Ani salón na Párovciach sa nenechal zahanbiť a takisto sme objavili niekoľko favoritov.
Obzreli sme ich hádam šesť či sedem, no ešte stále sme neboli spokojné. Až kým jedného dňa po mňa neprišla sesternica a ja som sa po ceste opýtala, kam ideme. „Do Galanty.“ - „Do Galanty??“ bola som trochu zaskočená, ale vraj tam majú dobrý výber a za super ceny. Nakoniec sme veru v tej Galante aj našli šatičky ako šité pre ňu. Ani príliš obyčajné, ani príliš vyzdobené, tak trochu princeznovské, ale hlavne také pre Evičku. „Tak, čo povieš?“ Usmiala som sa na ňu a povedala som jej: „Myslím, že sa už môžeš vydávať.“ Zaujímavé na tom bolo to, že keď si tie šaty obliekla, hneď sme vedeli, aký účes sa k nim bude hodiť, že závoj nesmie byť príliš dlhý a že doplnky budú jemné a ladené do zlata.
Hoci skúška svadobných šiat v skutočnosti nie je ako z amerických filmov - so šampanským a tortou, stojí zato. A hlavne pre prvú družičku, pretože ja sa pri výbere tých vlastných budem iste cítiť ako profík!
Foto: internet