Pamätáte si na vaše úplne prvé stretnutie? Ako ste sa zoznámili?
Zuzka: Bola som vonku s Ľubošom Kostelným a rozmýšľali sme, čo s načatým dňom. Dozvedeli sme sa, že štvrtáci na VŠMU majú absolventské predstavenie, a tak sme naň šli. Hrali Ivanova od Čechova a Juraj v ňom hral. Po predstavení sme si s nimi šli sadnúť a žúrovali sme až do rána. Ja s Ľubošom sme „rozdávali rozumy“ ako veľkí profesionáli :).
Kedy prebehla tá povestná iskra a vy ste sa „dali dokopy“?
Zuzka, Juraj: No veď tam!
Z: Ja som vtedy mala ale ešte iného priateľa. Juraj sa mi však zapáčil, povedala som si, že to je pekný chlapec.
J: Ale taká tá skutočná iskra prebehla niekde medzi Bratislavou a Nitrou, keď ma Zuzka vozila. Ja som totiž nastúpil do Nitry a tu sme sa asi po pol roku od prvého stretnutia náhodne stretli. Skúšali sme Divotvorný hrniec, naskočil som aj do Petra Pana a iných predstavení.
Z: Začali sme spolu hrávať a tráviť viac času. No a tak to postupne prišlo.
Čím si vás ten druhý získal?
Z: On bol úžasný džentlmen, keď sme sa boli niekde najesť, pomáhal mi vyzliekať aj obliekať kabát, vždy mi podržal dvere... Prečo to už nerobíš? :)
J: No vieš čo! Ale sem-tam... :)
Z: Bol taká veselá kopa, páčilo sa mi na ňom aj jeho snívanie.
J: Mňa Zuzka zaujala svojím vyžarovaním, úsmevom... Ja som najskôr ani nevedel, kto Zuzka je. Keď som o nej hovoril, tak na mňa všetci pozerali: „A ty nevieš, kto to je?“ Ja som nevedel, že ona je slávna, filmy s ňou som dovtedy nevidel. Dostala ma vlastne tým, že bola úplne normálna, vôbec nebola namyslená.
Ako sa vnímate už po spoločne prežitých rokoch?
Z: Tak isto, aj keď človek spoznáva toho druhého každým dňom celý život. Uvedomujeme si aj svoje negatívne stránky. Ten základ, prečo som sa do neho zaľúbila, tam stále je.
J: Aj u mňa ten základ stále je. Zuzka je veľmi familiárna. Veľmi dobre si rozumie s mojou rodinou, čo mi robí tak dobre. Je to veľmi vtipné, keď tyká môjmu tatkovi alebo ide pozrieť moju babku, keď ja som tu v Nitre... Mne to príde také milé.
Žiarlite na seba navzájom?
J: Nie, ja nežiarlim. Iba niekedy, keď je dlho preč. Keď ja som dlho v Nitre a ona je v Bratislave, tak sa zaujímam, s kým ide von a podobne. Tak zdravo.
Z: Aj ja sem-tam. Ale nie je to taká chorobná žiarlivosť.
Myslíte, že rovnaké povolanie partnerov je skôr výhoda alebo nevýhoda?
Z: Nevnímam to ani ako výhodu ani nevýhodu. Nezamýšľam sa nad tým, vnímam to tak, ako to je. V istých situáciách je to určite fajn, lebo zažívame chvíle, kde sa vieme pochopiť, pomôcť si, lepšie porozumieť.
J: Niekedy je to nevýhoda napríklad v tom, že sa stále chtiac či nechtiac rozprávame o tom istom. O divadle, o filme...
Z: To je síce pravda, ale ja to neberiem ako nejakú veľkú tragédiu. Hlavne ide o to, nežiť iba herectvom a prácou. Keď je čas, tráviť čas aj inak. Hľadať si aj iné aktivity. Stretávať sa aj s inými ľuďmi ako s hercami. A vtedy prídu aj iné témy na konverzáciu.
Na divadelnom javisku ste sa stretli napríklad v hre Všetko za národ alebo v Mŕtvych dušiach, pred kamerou v Ordinácii v ružovej záhrade ste dokonca hrali pár. Ako sa vám spolu hrá? Vnímate sa inak ako s ostatnými hereckými kolegami?
Z: Na javisku OK, ale pre kamerou to bolo divné, že?
J: Hm, neviem. Ale napríklad v Mŕtvych dušiach, kde hráme spolu aj s Kristínou Turjanovou a Jurajom Hrčkom postavu Neznámeho, ktorá „funguje“ tak, že nikto z nás nerozpráva svojím hlasom. Keď napríklad ja hovorím text, ústa otvára niekto iný z nás a podobne. No a keď urobím chybu v texte, keď otvára ústa Zuzka, vždy ma to zamrzí viac ako keď urobím chybu pri Kristíne alebo Ďurovi.
Z: Mne to bolo divné hlavne pred kamerou. Dovtedy som mala za partnerov hercov, s ktorými nie som v súkromí nejaká kamarátka. Trávila som s nimi čas len pri nakrúcaní, vnímali sme sa len ako partneri pred kamerou. A zrazu, keď sme sa mali s Gioccom pobozkať pred kamerou, mala som pocit, že niečo naše súkromné, niečo, čo by malo zostať doma, musím ukázať celému svetu. Prišlo mi to také zvláštne. Mala som čo robiť, aby som to zvládla.
J: Ja som sa zase skôr hanbil, ale tak herecky.
Rozprávali ste sa už o spoločnej budúcnosti a svadbe, deťoch?
Z: Áno, bavili sme sa o tom. Myslím si, že keď sú ľudia spolu už štyri roky a žijú spolu v jednej domácnosti, človek myslí aj uvažuje nad spoločnou budúcnosťou.
Aká by mala byť vaša svadba?
J: Svadba? Buď slovenský kroj alebo...
Z: Niee, toto keď začne :)! A že tam chce dychovku, či čo :).
J: Nie dychovku, žiadny Senzus. Normálnu ľudovú hudbu.
Z: Dobre, ale nie na svadbu.
J: Takže buď kroj alebo svadba ladená do začiatku 20. storočia, aj šaty a všetko, jazzová hudba... No a miesto – Banská Štiavnica.
Z: Tam je nádherne.
Viaže vás niečo konkrétne práve k Banskej Štiavnici?
Z: Ani nie, ja som tam bola na pár dní s Ľubošom Kostelným a Ivanou Kuxovou. Dali sme si nejaké túry po okolí a je to tam naozaj krásne, veľmi ma to očarilo. Má to tam skvelú atmosféru.
J: Spolu sme tam však neboli. Iba každý sám.
Z: No, spolu už asi až na tej svadbe :).
Mala by byť skôr veľká alebo malá?
Z: Malá, ja som už Gioccovi hovorila, že by som najradšej bola, keby sme tam boli len my dvaja a svedkovia.
J: Však by to naši ani vaši neprežili.
Z: Tak ešte rodičia a babky. Ja sa desím tej zábavy, večere, množstva ľudí, zodpovednosti. Ja sa poznám, budem v strese, ošediviem... Som taká, že potrebujem, aby bolo všetko dokonalé. Desí ma aj to, že budeme stredobodom pozornosti. Náš prvý tanec a všetky tradície. Na druhej strane sa teším a určite chcem tradície dodržať. Boli sme na svadbe Gioccovho brata a bola nenormálne dobrá. Ja som predtým svadby neznášala, toto bola prvá svadba, ktorá sa mi naozaj páčila. A teraz ma to tak máta, že naša svadba musí byť minimálne taká dobrá :). Ale naozaj, nemám rada, keď sa okolo mňa dejú veci.
To je zvláštne, keďže si herečka.
Z: Ale na javisku alebo pred kamerou som za postavu, ktorú stvárňujem, v reálnom živote sa neskrývam za žiadnu postavu, som sama sebou a takto mi nie je príjemné byť stredobodom pozornosti.
Okrem toho, že médiá sa vás často pýtajú na svadbu, nepociťujete aj zo strany rodičov tlak, aby ste sa už vzali?
J: Už ani nie. Asi pred rokom, rokom a pol tak zo srandy zapárali, ale nič nátlakové. Len také poznámky. Teraz sa skôr kamaráti pýtajú.
Ako vnímate ten tlak médií?
J: Ja si nemyslím, že svadba je v dnešnej dobe nejaký veľký krok v živote dvoch ľudí. Možno pred dvadsiatimi – tridsiatimi rokmi to bolo iné. Dnes je veľa rozvodov.
Z: Ja si myslím, že pre tých, ktorí to neberú na ľahkú váhu, to nie je banálna vec. Myslím, že to záleží aj od rodiny. My v našej nemáme rozvedené páry. Vždy sme držali spolu a keď sa vyskytol nejaký problém, tak sa ho každý snažil vyriešiť. Jednoducho, nikto z nás nehádže vzťahy za hlavu. Iní ľudia by sa možno boli rozviedli. A myslím, že to, čo vidím doma, automaticky chcem prenášať do svojho vzťahu. A zase deti, ktoré vyrastajú v rodine, kde sa rodičia hádajú, sú rozvedení, nežijú spolu, si berú príklad a tiež sa im vzťahy rozpadajú.
J: Alebo naopak si povedia, že takto žiť nechcem a správajú sa inak.
Z: Áno, alebo sa boja, aby nedopadli tak ako ich rodičia a preto sú proti svadbe. Nepovedala by som však, že svadba je banálna vec, ale zase si myslím, že svadba, papier a obrúčka k šťastnému partnerskému životu nie sú až také potrebné. Ak to však niekto potrebuje a je to tá čerešnička na torte, tak...
J: Čerešnička na torte je bejbino.
Z: Tak šľahačka na torte.
J: To je jedno bejbino, čerešnička je druhé. Takže svadba je korpus :).
Koľko detí by ste chceli?
J: Ja by som chcel také tri-štyri.
Z: Hej, ja mám po tridsiatke.
J: Však hovorím, tri-štyri. Keby si mala dvadsaťpäť, tak šesť-sedem.
Z: No hej, ale mám takú prácu, akú mám, a ja veľmi nie som typ človeka, ktorý by zostal teraz desať rokov iba doma na materskej.
J: A koľko detí by si teda chcela mať?
Z: No, dve.
Juraj a ty by si dokázal zostať doma s deťmi, keby sa Zuzka chcela vrátiť do práce?
J: No, jasné! (smiech) Už som sa staral o sesternicu, keď bola malá. Často u nás spávala. Dokázal by som sa postarať.
Z: Giocco je naozaj otcovský typ. Už teraz viem, že on bude ten mierny rodič, ktorý sa bude s deťmi hrať, nebude im nič zakazovať. A ja budem tá, ktorá ich bude vychovávať. A jeho budú mať rady a mňa nie.
Ako ste prežívali čas, keď bola Zuzka v Amerike na študijnom pobyte a Juraj zostal doma? Bolo to vaše prvé odlúčenie na takú dlhú dobu?
Z: Áno, prvé. Pre mňa to bolo asi trochu jednoduchšie. Išla som na nové miesto, do cudzieho prostredia. Nové miesto, ubytovanie, škola, noví ľudia. New York nie je malé mesto, keď tam človek ide niečo vybavovať, zabaví sa aj na celý deň. Ale presne v takýchto chvíľach, keď som bola zúfalá a niečo sa mi nepodarilo, tak mi Giocco chýbal, aby ma podržal, objal a povedal, že to bude fajn. Ale myslím si, že sme to zvládli. Takmer každý deň sme boli na skype.
J: Ja som sa mal strašne. Sám v byte som sa nudil. Zuzanka mi chýbala. Pral som si, žehlil som si, upratoval, varil... Prvýkrát žijem so ženou, a viem, že ma doma niekto čaká, kto sa so mnou porozpráva. A keď bola preč, tak som prišiel domov a ticho, nuda. Pozeral som televízor, to ma nebavilo. Ešteže vymysleli skype. Ale povedal som, že prvý a posledný krát odišla na tak dlho.
Máte nejaké cestovateľské sny?
J: Boli sme teraz v Tatrách a tam sme streli kamaráta, ktorý je horolezec, chodí do Nepálu a tam by som sa šiel pozrieť. Láka ma aj Tibet, Škótsko a Írsko. Najskôr by som však chcel pochodiť Slovensko. Mám rád Nízke, Vysoké Tatry, Slovenský raj a dedinky v ňom, aj Kremnica je nádherná... Najviac ma lákajú asi hory.
Z: Aj ja rada chodím do prírody, pocestovať si. Aj New York som chcela spoznať, nešlo len o jazyk, chcela som vidieť niečo nové. Mňa láka Aljaška, Južná Amerika, Mongolsko, Škandinávia taktiež Škótsko a Írsko.
J: Jeden cestovateľský sen sme si už splnili. Cestovali sme spolu po Toskánsku a pár dní sme strávili aj vo Florencii, kam sme obaja chceli ísť. Teraz by sme spolu chceli ísť do Provensálska.
Ako radi trávite spoločný voľný čas?
J: Ako kedy. Keď vieme, že vtedy a vtedy budeme mať obaja voľno, tak si niečo naplánujeme. Ak je to náhoda, buď sme doma alebo ideme k bratovi, ktorý má krásny dom a záhradu.
Z: Alebo ideme k mojej sestre na návštevu. Často sa stáva aj to, že máme voľný deň a upratujeme, lebo dva týždne nebol čas. Radi chodievame na prechádzky, ja rada chodím aj do kina, Giocco ani nie.
J: Ja neviem pozerať film, keď sa niekto vedľa mňa rozpráva, komentuje dej alebo robí všetko možné, ho nesleduje.
Z: Sme ale vášniví zberatelia filmov na DVD, takže radšej si ich pozrieme doma. Giocco chodí hrávať basketbal, ja squash. Nedávno sme spolu začali chodiť loziť na umelú stenu.
J: Je to krásny šport. Občas ešte maľujem.
Z: Ja som kedysi písala básne, ale už mi to vôbec nejde. V šestnástich - sedemnástich, keď som dospievala, som písala o tom, čo som prežívala. Teraz mi je dobre a všetko je také OK a asi nemám o čom písať. Aj keď... Ešte v Košiciach som písala maďarské básne, v Bratislave slovenské. Jednu báseň sme napísali aj s Ľubošom Kostelným. On tiež písal básne. Aj sme rozmýšľali, že by sme ich vydali, z jednej strany moje, z druhej Ľubošove. Ale neviem, či by niekoho zaujímali práve naše básne. A stále fotím, to ma baví, akurát ma nebaví dodatočne upravovať fotky na počítači.
Zuzana Kanócz prežila svoje detstvo v Košiciach. Avšak ešte ani počas strednej školy nevedela, čím by chcela byť. Rozmýšľala nad povolaním fotografky, súťaž mladých talentov, ktoré vyhlasovalo Divadlo Thália jej však bolo osudná. Po skvelom prednese jej porota zostavená z hercov maďarského divadla navrhla, aby skúsila VŠMU. Dnes hosťuje v Divadle Andreja Bagara v Nitre, Slovenskom národnom divadle a v divadle Aréna v Bratislave,účinkuje v seriáli Ordinácia v ružovej záhrade a na svojom konte má už niekoľko filmov (Nebo, peklo... zem, Román pre ženy, Kruté radosti a posledný – V tieni čerešní – sa práve dokončuje). Diváci ju mohli vidieť aj v cykle Nesmrteľní.
Juraj Loj pochádza z Bratislavy. Navštevoval Pedagogickú a sociálnu akadémiu až kým si ho nevybralo herectvo. Aj vďaka Bielemu divadlu sa zapísal na VŠMU, kam ho vzali. Po jej absolvovaní dostal angažmán v Divadle Andreja Bagara, kde hrá v mnohých predstaveniach. Okrem toho hosťuje aj v Slovenskom národnom divadle. Televízni diváci ho mali možnosť vidieť aj vo filme Tango s komármi, v seriáli Ordinácia v ružovej záhrade a v seriálovom cykle Nesmrteľní.
Foto: súkromný archív Zuzany Kanócz a Juraja Loja, DAB Nitra