Ako ste sa dostali k písaniu? Kedy vás začala lákať dráha spisovateľky?
K písaniu som sa dostala v podstate už na strednej škole. To, čo iní neznášali - písanie slohov a čitateľských denníkov, to som ja robila s radosťou. Veľmi veľa som čítala, o literatúru som sa vždy zaujímala, ale nad dráhou spisovateľky som nikdy neuvažovala. Prišlo to samé, keď som vstúpila do sveta reklamy. Zistila som, že ma baví textárčina, hra so slovami, rozvíjanie myšlienok. Keďže pri textoch na objednávku je človek vždy obmedzovaný požiadavkami klienta, potrebu voľnosti som si kompenzovala písaním blogu - a tam to všetko začalo.
Odkiaľ čerpáte inšpiráciu pri písaní kníh?
Keďže moje knihy sú zo života, stačí sa len dobre pozerať okolo seba - každý človek, či miesto v sebe skrýva zaujímavý príbeh. Občas stačí jedna veta, ktorú niekto prehodí, a vo mne skrsne nápad, motív, ale základom môže byť aj všeobecný „problém“, s ktorým sa my ženy stretávame. V prvej knihe Loviť alebo nebyť to bola stará známa téza, že čím viac sa single žena blíži k tridsiatke, tým viac je na ňu tlačené, aby si už konečne ulovila nejakého chlapa a dala sa „na poriadok“. Ešte stále totiž v spoločnosti prevláda názor, že ak nemáš chlapa, tak niečo nie je v poriadku. V druhej knihe Nevidím, nepočujem, milujem som sa zase pozrela na známy fakt, že keď je žena zamilovaná, vidí toho svojho vyvoleného v ružových farbách, všetko zlé prehliada, muža aj vzťah si idealizuje, nepočúva svoj rozum a niekedy ani dobré rady, jednoducho nevidí, nepočuje, len šialene miluje, úplne stratí hlavu - a potom si len nadáva: „Ach, aká som bola blbá“. V podstate sa teda dá povedať, že najväčšou inšpiráciou pre mňa je žensko-mužský svet, najradšej píšem o vzťahoch a mojou najobľúbenejšou témou sú podoby lásky.
Kedy k vám prichádza múza? Ako vyzerá tá správna atmosféra na písanie?Múza prichádza hocikedy, ak teda múzou nazývame myšlienky, ktoré len tak znenazdania skrsnú v hlave - preto so sebou všade nosím zápisník, do ktorého si zapisujem všetko, čo mi napadne. Väčšinou už mám jasnú tému, o čom kniha bude, a takto postupne si už „len“ skladám mozaiku situácií, ktoré bude hlavná hrdinka zažívať, pridávam scény, dialógy, stretnutia s ďalšími charaktermi, jednoducho, pomaly si tvorím celú linku a keď je hotová, dávam to na papier.
Majú vaše knihy aj autobiografické prvky?
Určite sa dá v knihe nájsť aj niečo z môjho života, tak ako u väčšiny spisovateľov, keďže písanie knihy sa dá často považovať za osobnú výpoveď toho, čo buď autor videl, počul, alebo sám zažil, pokiaľ teda nepíše sci-fi. Ale v konaní hrdiniek, resp. v ich vzťahoch k mužom, veľa autobiografie nie je, to sú skôr výsledky pozorovania okolia. Chvalabohu, veď keby som robila také bláznivosti, ako občas robia ony, neviem, neviem, ako by to so mnou dopadlo :-).
Kto je vašim najväčším kritikom?
Myslím, že ja sama. Na kritiku som citlivá, preto knihu nedávam pred vydaním čítať nikomu, iba svojmu vydavateľovi. Keď sa mi už po vydaní dostane kniha do rúk, vždy tam nájdem niečo, čo by som napísala inak, ale to je tak vraj u každého spisovateľa, preto sa k tomu, čo bolo, už asi netreba vracať. No mojimi najdôležitejšími kritikmi sú, samozrejme, čitatelia, ktorí mi dávajú feedback, ako sa im kniha páčila. A keď mi niekto napíše, že ho kniha pobavila, alebo uverejní pozitívne hodnotenie, nie je pre mňa nič krajšie.
Prvé dve knihy vyšli v jednom roku, potrebovali ste na tretiu viac času?
Prvá kniha bola v čase vydania už dávno hotová, keďže vychádzala v podobe seriálu na blogu, a až po jej vydaní a pozitívnych reakciách som sa dala na písanie druhej. A po jej dopísaní zase prišla inšpirácia a chuť pustiť sa do tretej, a takto to, dúfam, pôjde aj naďalej.
Román Muži, manželstvá a iné problémy sa líši od predošlých aj tematikou svadby. Je to aj tým, že sama ste počas písania románu boli vo víre svadobných príprav?
Sčasti áno, ale zaujímavé je, že tému knihy som mala vybranú už vopred, presne som vedela, o čom budem písať - a potom sa mi tá svadba nejako priplietla aj do reálneho života. Možno som si ju tým privolala :-). Faktom totiž je, že téma svadby je neuveriteľne bohatá, o tom by sa dalo písať donekonečna, keďže každá nevesta to prežíva inak, a aj samotné svadby a ich prípravy sú každá jedinečná, ale pre mňa je to aj téma veľmi zábavná a inšpiratívna - toľko trapasov, vtipných scénok, úsmevných omylov, alebo humorných zážitkov, koľko sa vyskytuje pri svadobných prípravách, to sa len tak nevidí. A to, že som bola tzv. priamo pri čine, knihe určite len pomohlo. Aj keď musím povedať, že svadba - to nie je len sranda, keďže ide o jedno z najvážnejších rozhodnutí v živote. Je to sčasti aj o strachu, pochybnostiach, obavách z budúcnosti - a aj to všetko čitatelia v knihe nájdu.
Ako ste prežívali predsvadobné obdobie?
Klasicky hystericky :-). Ale vážne - bolo to náročné. Mali sme na to síce pol roka, čo nie je krátka doba, ale všetko sme si pripravovali sami - od organizácie, cez výzdobu, až po zháňanie dodávateľov, takže nám to dalo zabrať. Najmä preto, že som chcela mať svadbu podľa svojich predstáv a nechcela som robiť kompromisy. Hovorím „ja“, lebo ženícha to, ako bude svadba vyzerať, samozrejme až tak netrápilo :-). Bolo pár chvíľ, keď som uvažovala, že celý ten cirkus stopnem a žiadna svadba nebude, najmä keď sa nám do toho začal niekto cudzí montovať, alebo vznikol problém s dodávateľom, ale nakoniec akoby zázrakom dopadlo všetko dobre, ešte aj počasie vyšlo ako na objednávku.
Bola Vaša svadba presne taká, akú ste si ju vysnívali? Aká bola? Tradičná, moderná alebo jednoducho vaša?
Myslím, že ten posledný prívlastok sedí najviac. Bola naša a o nás. Bol to jednoducho náš deň, ktorý sme sa rozhodli vychutnať si naplno, tešiť sa z neho a užívať si každý moment. Na rozdiel od predsvadobných príprav bola svadba bez stresu (aj keď nevesta meškala) a presne taká, ako sme si želali. Jednoduchá, ale štýlová. Na zelenej tráve, pod holým nebom a korunami stromov, cez ktoré prebleskovalo slnko, v kruhu našich blízkych a priateľov, v uvoľnenej letnej atmosfére.
Ste známa nielen ako spisovateľka, ale aj textárka, bloggerka, redaktorka, copywriterka... Čo vás vystihuje najviac?
Všetko sa to točí okolo písania, takže to ma vystihuje asi najviac - rada píšem. Vymýšľam, tvorím, mám rada púšťanie sa do nových vecí alebo spoluprácu so zaujímavými ľuďmi a na zaujímavých projektoch. Okrem písania ma však láka aj svet kultúry, takže uvidím, kam ma to v budúcnosti zaveje. No pevne verím, že mi bude dopriate robiť niečo, čo ma bude naozaj baviť.
Čomu sa venujete vo voľnom čase?
Keď mám voľno, tak sa venujem absolútnemu oddychu, to znamená, že nerobím nič :-). No a okrem ničnerobenia mám rada, samozrejme, čítanie, ale aj dobré filmy, a tiež som veľkou fanúšičkou seriálov (aj keď pri nich mám takú výhovorku, že ich pozerám kvôli svojej angličtine, keďže seriály sledujem v pôvodnom znení). Veľa času trávim aj s našimi dvoma psami - Wendulou a Bambulou, prechádzkami Starým Mestom, objavovaním nových miest a keď je možnosť a čas, rada cestujem. No a najnovšie sa venujem priúčaniu fotografickému umeniu a zvyšovaniu úrovne jazykovej vybavenosti, čo mi určite pri cestovaní nebude na škodu :-).
Akú knihu máte na svojom nočnom stolíku teraz?
Zvyčajne mám rozčítaných viac kníh, vyberám si podľa nálady a času, ľahké žánre prekladám klasikmi, dlhé romány krátkymi poviedkami. Momentálne sa bavím na sérii Stephena Clarka, ktorý písal o svojom pôsobení v metropole Francúzska - Merde! Rok v Paríži mám už za sebou, ďalšie diely ma čakajú. Okrem toho som na posedenie zhltla Kolomana Kocúra a jeho dielko Apáka a mamáka, a neskutočne som sa bavila. No na zimné večery je perfektná aj dobrá detektívka, a tu ma nikdy nesklame Agatha Christie, ktorej knihy zbieram.
Aké plány máte do budúcnosti? O čom bude ďalšia kniha?
Nezvyknem si robiť plány, jedine ak tak cestovateľské, inak neplánujem nič. Som otvorená novým príležitostiam, príjemným zmenám, všetkým tým úžasným veciam, ktoré ma, dúfam, v živote čakajú. No a ďalšia kniha? V hlave ju už mám, ale o čom bude, zatiaľ neprezradím. Nechajte sa prekvapiť.
Foto: súkromný archív Ivy Kučerovej