Zásnuby (Il Fidanzamento) talianskeho páru nemusia prebiehať vo veľkom štýle. Budúca nevesta môže predstaviť svojho vyvoleného aj pri každodenných rodinných večeriach alebo výletoch. Vzťah spečatia snubným prsteňom, čím dajú všetkým najavo svoj úmysel. Od tohto momentu môžu začať svadobné prípravy. Zapája sa do nich celá rodina, vzájomne si pomáhajú. Nesmie sa zabudnúť na najmenší detail.
Počas predsvadobného obdobia majú budúci manželia dostatok času na vzájomné spoznávanie. Na juhu Talianska však musia snúbenci ešte stále dodržiavať staré zvyky a tradície. Pokiaľ nie sú zosobášení, nesmú sa navštevovať, chodiť von osamote ani spať v jednej posteli. Stretnutie alebo rande môžu absolvovať iba za prítomnosti niekoho z rodiny. Väčšinou to býva starší súrodenec, teta alebo iní príbuzní dievčaťa.
Talianska svadba býva vždy veselá, plná zábavy a dobrého kvalitného jedla. Keďže väčšina domácich je kresťanského vierovyznania, obrady sa konajú v kostole. Spravidla si vyberajú ten najkrajší a najväčší boží chrám v okolí. Pozvaných býva niekedy viac ako 150 ľudí, čo je u nich bežné. Podľa starých talianskych obyčají sa neodporúča sobáš v období mája a augusta. Piaty mesiac v roku je zasvätený uctievaniu Panny Márie a teplý august vraj prináša
do manželstva nešťastie a choroby. U nás sa svadby konajú tradične v sobotu, Taliani naopak považujú za najšťastnejší deň na vstup do manželského zväzku nedeľu.
Nevestine svadobné šaty musia byť výnimočné. Mladé Talianky si dajú veľmi záležať na ich výbere. Často zaplatia nehorázne čiastky za svoje vysnívané a na mieru šité šaty. Preferujú bielu klasiku, ale je možné vidieť nevestu v bordových, zelených či čiernych šatách. Tmavou farbou svadobných šiat sa vraj snažia skryť svoje rastúce bruško. Ženích si oblieka svadobný oblek. Keďže Talianom koluje v krvi temperament, vedia ho preniesť aj do svojho oblečenia. Sú štýlový, elegantný a neboja sa bielych, tmavomodrých či ružových farieb. Budúci manžel by nemal vidieť svoju nevestu vo svadobných šatách pred obradom, prinieslo by im to nešťastie. Takisto by mal vo vrecku svojho saka skryť niečo železné, aby zahnal zlo.
V Taliansku sa vraví: „Mokrá nevesta, šťastná nevesta“(Sposa bagnata, sposa fortunate) Znamená to, že ak vo svadobný deň prší, dážď im prinesie do manželstva šťastie. To im vraj zabezpečí aj zelená farba, ktorá je symbolom Talianska.
Svadobný deň začína v kostole. Podľa starej tradície necháva nevesta na seba dlho čakať. Po jej príjazde sa začne omša a samotný obrad. Kostol býva vyzdobený stužkami. Sú znamením spojenia dvojice, ktorá sa chce vziať. Svadobný sprievod hádže na novomanželov papierové konfety alebo ryžu, čím im prajú do manželstva šťastie, veľa hojnosti, bohatstva a plodnosti. Hovorí sa, že by nevesta pred svadbou a počas sobáša nemala mať na sebe zlato, lebo jej to prinesie nešťastie. Ak však počas svadobného dňa bude jej svadobný závoj zmáčaný od sĺz, znamená to, že jej pomohol ochrániť ju pred zlými duchmi a bude šťastná.
Hostina pre mladomanželov býva pripravená v dobrej reštaurácii alebo v krásnom odľahlom mieste za mestom plnom zelene a fontán. Na náš vkus to môže pôsobiť okázalo a prepychovo, u nich je tradíciou, keď na svadbu minú obrovské financie. Štatistiky hovoria, že na priemernú svadbu minú talianski snúbenci dva ročné platy (cca 20.000,- eur).
Na svadobnej slávnosti sa podáva viac chodov. Začína sa studeným predkrmom a aperitívom, nasledujú hlavné chody, dezerty. Taliani veľmi neholdujú alkoholu. Pred kvantitou dávajú prednosť kvalite, preto si radšej vychutnávajú chutné a dobré vína. Po jedle príde čas na krájanie svadobnej torty (Taglio Della Torta). Niektorí mladomanželia uprednostňujú „sušienkovú“ tortu. Počas tanca vedú nevesta a ženích svadobčanov okolo sušienkovej torty a každý z nich si jednu uchmatne. Na konci svadobnej hostiny rozdáva nevesta všetkým hosťom bonbóny zaliate v cukre s malým talizmanom (soška, ružička, swarovski). V darčeku sa ukrýva štítok s nápismi mien mladomanželom a dátumu svadbu. Malá pozorosť je darovaná pozvaným na pamiatku. Niektorí Taliani zvyknú ku koncu slávnosti rozbiť vázu alebo pohár. Traduje sa, že počet črepín je zároveň počtom rokov šťastného manželstva.
Svadobné dary neotvára nevesta so ženíchom. Po hostine odchádzajú a prenechávajú túto povinnosť rodine nevesty. Talianske páry milujú cestovanie, preto je svadobná cesta samozrejmosťou. V minulosti zvykol prvý družba postrihať kravatu ženícha a jej kúsky predával hosťom. Vyzbierané peniaze mali novomanželom zabezpečiť krásne medové týždne alebo prispieť k úhrade svadobnej hostiny. Raritou je, že manželka si po svadbe necháva svoje rodné priezvisko. Ženy v Taliansku sa svojho priezviska nevzdávajú a zmenu na manželovo nepoznajú.