Že nemám blúzniť?
Áno, áno, uznávam, chlap a takáto romantika, to človek nájde len v amerických filmoch. Ale hoci zázraky sa dejú naozaj zriedkavo, tajné sny sa predsa len sem-tam plnia a pevné dúfanie tiež občas prináša svoje výsledky. No tak teda si to predstavte a - čo poviete, páčilo by sa vám takéto požiadanie o ruku? Nečakané, originálne a vtipné?
Ja keď započujem, že sa niekto zasnúbil, hneď ma zaujíma, akou formou k tomu došlo. Či muž zvolil tradíciu pokľaknutia a otvorenia zázračnej škatuľky, či vymyslel niečo netradičné alebo sa rozhodol pre „novodobú klasiku“ a na ženu svojho srdca išiel otázkou zbavenou akejkoľvek romantiky - „tak čo, zoberieme sa?“
Z mojej súkromnej štatistiky to vyznieva pre prvé dve formy pomerne nepriaznivo. Ale možno som len skúmala príliš úzky okruh adeptov, alebo možno už patrím medzi posledných dinosaurov, ktorým záleží na tom, ako sa „to“ urobí.
Ale nech! Podľa mňa nie je nič krajšie, ako sladké vyznanie lásky korunované nastoknutím prsteňa a zamilovaným bozkom. Netreba ani veľa zbytočných rečí, my ženy nečakáme nejaké dlhé oslavné ódy, naozaj stačí pár slov a hlavne „tá“ otázka zabalená v romantickom obale. Ak sa na to muž cíti, nech sa páči - zopár viet o citoch, ktoré k nám prechováva, o tom, že bez nás nemôže a nechce žiť, alebo o tom, že ho jedným obyčajným áno môžeme spraviť najšťastnejším mužom na svete, nemôže byť na škodu. Ale v zásade to nie je nutné, ak sú splnené všetky ostatné formálne náležitosti. Pre roztržitých ešte raz opakujem: koleno na podlahu, prstienok do ruky a ideš!
Ako ste sa zrejme dovtípili, táto pasáž bola venovaná najmä mužom, snáď si to tu nejaký zástupca mužského pohlavia nájde. Aj ďalšie slová sú venované vám, silnejšie to naše polovičky (my ženy sme tie krajšie, poznámka na okraj). Možno si hovoríte - to je trápne; to je zbytočné; mne sa nechce; načo?; nebudem zo seba robiť šaška; ona si na to nepotrpí; také veci už dnes nikto nerobí; budem vyzerať ako z múzea; však stačí kúpiť prsteň, netreba tie srandičky okolo atď. A ani neviete, ako sa mýlite. Pre väčšinu žien je totiž požiadanie o ruku jeden z najdôležitejších životných momentov, ktorý si bude navždy pamätať - tak by ste si mali dať záležať, aby si vás pamätala v tom najlepšom svetle. Trochu námahy kvôli krásnym spomienkam svojej vyvolenej predsa zvládnete, nie? Pozvanie na večeru do útulnej reštaurácie, alebo prechádzka v zasneženom parku, večer vo dvojici pri sviečkach a archívnom víne, víkend v dreveničke s ohňom plápolajúcim v kozube, alebo túra na kopec s dych berúcim výhľadom na celý kraj, vyberte, čo máte obaja radi a dokonale ju prekvapte. Aj mikulášska čižmička nie je zlý tip, a ak ste to nestihli, šancu máte aj pod vianočným stromčekom. Takže smelo do toho, ak sa budete snažiť a budete to myslieť úprimne, určite nič nepokazíte. A čisto z pragmatického hľadiska - zvyšujete svoje šance na to, že ako odpoveď budete počuť to, čo počuť chcete.
No ale teraz späť k nám, ženám. Ako je to u vás? Záleží vám aj na forme, alebo je pre vás dôležitý len obsah? Podľa môjho skromného názoru je to búšenie v srdci, vypadnutie očí z jamiek a stratenie reči jednoducho väčšie, ak má žiadosť o ruku nádych rozprávky. Možno vyhŕknu malé slzičky a možno sa od dojatia celkom rozplačete, ale zaručene si takýto moment navždy uchováte v spomienkach. A je pravdepodobné, že sa oň radi podelíte nielen s priateľkami, ale neskôr aj s vlastnými potomkami - keď sa vás spýtajú: „Mami, a ako ťa ocko vlastne požiadal o ruku?“ A vy im s hrdosťou odpoviete a vyrozprávate príbeh vašej lásky.